Viac než len inscenácia k výročiu

Na prvý pohľad mohla kombinácia témy Jozef Gregor Tajovský a Hana Gregorová a jubilejnej 75. sezóny zvolenského divadla (a 70. sezóny, odkedy nesie vo svojom názve meno vrcholného predstaviteľa slovenskej realistickej drámy) vyvolávať obavy, že pôjde o „povinnú jazdu“ – inscenáciu, ktorá priblíži základné informácie o živote a diele manželov Gregorovcov, prinesie však len málo umelecky či obsahovo podnetného materiálu. Krok správnym smerom však bol už výber jednotlivých autoriek/režisérok – Kateřiny Quisovej, Silvie Vollmann a Alžbety Vrzgula. DJGT ich oslovením rozvíja líniu spolupráce s predstaviteľmi a predstaviteľkami českej a slovenskej nezávislej scény. Výsledkom je niekoľko inscenácií, ktoré posunuli toto divadlo do výrazne iného kvalitatívneho kontextu, než v akom sa nachádzalo ešte pomerne nedávno. Samotný výber tvorkýň však ešte nemusí byť zárukou dobrého výsledku. Podstatnejšie je, že aj v tomto prípade viedla takáto spolupráca k inscenácii, ktorá ponúka viacero formálne aj obsahovo inšpiratívnych momentov.

Jedným z nich je prepojenie troch autonómnych častí do kompaktného celku. Vnútorná štruktúra TEL3GRAM-u výrazne smeruje k tvaru, ktorý nie je len sledom troch variácií na spoločnú tému, ale sú to tri jednoaktovky – Moment, Korešpondencia a Za svetový mier (Wonder Woman) –, ktoré navzájom režijne interagujú. Inscenáciu tak možno interpretovať ako príbeh emancipácie historického odkazu Hany Gregorovej od jej manžela, v ktorého tieni niekoľko desaťročí neprávom zostávala.
Pri takomto interpretačnom pohľade predstavuje úvodná časť Moment, ktorej autorkou a režisérkou je Kateřina Quisová, explikačnú pasáž. V zásade ju možno charakterizovať ako zhustené prerozprávanie primárne literárneho vývoja Jozefa Gregora Tajovského. Východiskovým bodom pre túto časť je jeho text Veľké chvíle môjho života, v ktorých sám hodnotí sedem kľúčových bodov vlastnej literárnej kariéry. Quisovej text pritom v porovnaní s pôvodnou predlohou jednotlivé body mierne upravuje, čo však možno vnímať v intenciách autorskej licencie. Napriek tomu však ide o režijne i autorsky najkonzervatívnejšiu z troch častí. Monologickou formou zachytáva vnútorné pochybnosti Tajovského o vlastnom literárnom význame, skepsu z konzervatívneho nastavenia slovenskej širokej odbornej verejnosti a drobné presahy do súkromného života. Ide teda o tradičný spôsob inscenačného spracovania životov významných osobností histórie. Už z hľadiska dynamiky deja by táto časť zniesla napríklad ironizujúcejšie pasáže. Aj pre Daniela Výrosteka by sa tak otvoril väčší priestor pre rozvíjanie širšieho spektra hereckých polôh, čo by takisto podporilo dynamiku diela. Nakoniec, už len samotný fakt, že pôvodná predloha je vlastne pomníkom, ktorý Tajovský postavil sám sebe, obsahuje potenciál uchopenia motívu starnúceho muža píšuceho text o vlastných úspechoch a nedocenení jeho významu spoločnosťou.

Druhá z jednoaktoviek s názvom Korešpondencia, ktorej autorkou a režisérkou je Silvia Vollmann, vychádza z listovej komunikácie manželov Tajovských v období prvej svetovej vojny. Tie sú doplnené o aktualizačný moment v podobe spracovania esemeskovej komunikácie súčasných ukrajinských vojakov s ich partnerkami. V dvoch paralelne plynúcich časových rovinách sa tak v texte rozvíja téma partnerského vzťahu, do ktorého vstúpil ozbrojený konflikt. V porovnaní s ostatnými pasážami vo Vollmannovej réžii jasne vidieť jej korene v divadle predmetu. Prejavujú sa napríklad viacnásobným využitím ľanového klbka primárne využívaného ako zhmotnenie prepojenia jednotlivých partnerských dvojíc stvárnených Máriou Knoppovou (Hana Gregorová 1) a Marekom Rozkošom (Jozef Gregor Tajovský 2). Plasticite hereckých výkonov pritom pomáha uchopenie partnerského vzťahu manželov Gregorovcov – lyrické pasáže totiž poukazujú aj na problematickejšie aspekty ich spoločného života. Napríklad naznačená nevera Gregora Tajovského. V kontexte hereckých výkonov pritom treba oceniť spôsob, akým sa Knoppová s Rozkošom vyrovnali s intímnym charakterom štúdiového priestoru, ktorý prirodzene omnoho viac odkrýva každú nuansu hereckého stvárnenia. Rovnako vyvážene funguje v tejto časti inscenácie dialóg medzi komickým a lyrickým rozmerom. Hudba Martina Husovského na jednej strane podporuje emocionálny rozmer pasáží vychádzajúcich z komunikácie ukrajinských párov. Na druhej strane je z hľadiska budovania komiky pozoruhodný zas drobný, no fungujúci princíp zrušenia divadelnej ilúzie, keď Iveta Marcineková predstavuje priznanú štrikujúcu šepkárku. Vtip získa ďalší rozmer replikou o tom, či má dokončiť „riadok“. Jednak ide o ďalšie rozvinutie motívu klbka, jednak je humor založený na nejednoznačnosti toho, či replika smeruje k riadku textu alebo pleteniu. V neposlednom rade tým text vytvára Marcinekovej priestor na postupné rozvíjanie motívu rodových stereotypov, resp. ich narúšania, ktoré sa naplno prejaví v tretej časti s názvom Za svetový mier (Wonder Woman).   

Tretiu časť inscenácie koncipovala Alžbeta Vrzgula primárne na princípoch angažovaného divadla, čo nakoniec konvenuje aj charakteru jedného z inšpiračných zdrojov tejto časti, ktorým je text Ženy – matky za svetový mier publikovaný ako výstup Svetového kongresu žien v roku 1946, na ktorom Československo zastupovala práve Gregorová. Text rozpísaný ako polemika skúsenejšej, ale aj rezignovanejšej Hany Gregorovej 2 (Jana Pilzová) a radikálnejšej, ale aj naivnejšej Hany Gregorovej 1 (Mária Knoppová) dopĺňa Niekto ako Lynda Carter (Iveta Marcineková). Postava kostýmovaná ako prvá ženská akčná hrdinka Wonder Woman, ktorú ako prvá stvárnila práve herečka Lynda Carter. Vrzgula si využitím parížskej konferencie a akčnej hrdinky, ktoré spája ukotvenie v prvých rokoch po druhej svetovej vojne, vytvorila priestor pre rozvitie motívu posilnenia postavenia žien v 20. storočí, ako vedľajšieho efektu oboch svetových vojen. Prirodzene sa tým uzavrel aj dramatický oblúk celého inscenačného tvaru, ktorý smeruje od zamerania sa na osobnosť Jozefa Gregora Tajovského, cez reflexiu Gregorovcov ako partnerskej dvojice, po vyzdvihnutie Hany Gregorovej. Rovnako zaujímavé je sledovať vnútornú štruktúru TEL3GRAM-u z hľadiska zvolených režijných postupov. Aj vzhľadom na monologický charakter úvodnej časti Quisová zvolila princípy, ktoré pracujú s prvkami psychologického realizmu 21. storočia. Vollmann s psychologickým rozmerom pracuje tiež, no už v rovine ostrých strihov a skratiek, keďže sa musí pohybovať paralelne v dvoch časových rovinách príbehu. Takisto viac využíva znakovosť. Záverečná časť Alžbety Vrzgula je už vyslovene divadlom – tribúnou, ktoré omnoho viac využíva herca v deklaratívnej rovine. Napriek tomu sa však inscenácia vyznačuje už spomínanou kompaktnosťou (samozrejme v intenciách zvoleného konceptu troch režisérok a textov uvádzaných pod jedným názvom). Jedným z kľúčových elementov je v tomto ohľade práca autorky výtvarného riešenia Alžbety Kutliakovej. Najľahšie identifikovateľným spojivom sú jednotné kostýmy pozostávajúce z rodovo neutrálnych kompletov kaki farby odkazujúcich na súčasné poľné uniformy. Ich jednoliatosť výraznejšie narúša len citácia kostýmu Wonder Woman, čím aj túto postavu odlišuje od zvyšku obsadenia a podporuje tak motív fenoménu „novej ženy“. Jednou z najsilnejších stránok celej inscenácie je však scéna. Na jednej strane je jej funkčnosť. V skromných priestoroch štúdia DJGT vytvorila Kutliaková univerzálne funkčnú priestorovú konštrukciu, ktorá bez výraznejších zmien môže predstavovať bytovú jednotku s dierami po zásahu rakiet, či kuchyňu ako odkaz na stereotypné vnímanie tohto priestoru ako primárne ženského.
 
Omnoho podstatnejšie je však využívanie výtvarnej zložky ako nositeľa obsahového a estetického rozmeru. Za pozornosť stojí napríklad práca so svetlom. Kým divadelné reflektory plnia funkciu základného svietenia, zásadnejšie sú menšie svetelné zdroje, napríklad elektrifikovaná petrolejová lampa, či súčasné bytové svetlá – tie vďaka ich tvaru možno vnímať aj ako padajúce bomby. Predovšetkým však v limitovaných podmienkach priestoru umožňujú efektne i efektívne využívať svetlo na optické zmenšenie hracieho priestoru, čo ešte viac podporuje intímne pasáže. Rovnako efektná je aj práca so svetlom, ktoré sa na scénu dostáva spoza okien umiestnených na zadnej stene spomínanej konštrukcie, čím vytvára efekt reality za hracím priestorom.

Na záver nemožno opomenúť úlohu dramaturgičky inscenácie Uršule Turčanovej, ktorá spolupracovala so všetkými troma tvorivými tímami, čo nepochybne prispelo ku konzistentnosti celého tvaru. Zostáva len veriť, že TEL3GRAM-u z dlhodobého hľadiska neublíži to, že na prvý pohľad pôsobí ako „pridružená výroba“. Kombinácia toho, že sa hráva v štúdiovom priestore a nie je „klasickou“ inscenáciou jedného textu, totiž môže tento efekt u širšej verejnosti vyvolávať. V skutočnosti ide totiž o jedno z najinšpiratívnejších diel, ktoré naše zriaďované divadlá v tejto sezóne uviedli.

Odborné korektúry: Barbora Forkovičová
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová