MLOKi

Za Bohom treba letieť

Petra Fornayová sa po desiatich rokoch vrátila k ruskému dramatikovi Ivanovi Vyrypajevovi. A to príznačne v priestore Štúdia 12, kde v roku 2010 účinkovala v inscenácii jeho hry Júl (réžia Alena Lelková). Tentokrát Fornayová nevystupuje ako interpretka, ale ako režisérka – pod hlavičkou združenia Príchod Godota v koprodukcii so Štúdiom 12 vo februári uviedla inscenáciu jeho hry Bytie 2 (v knižnom preklade Evy Maliti Fraňovej uvádzanú ako Genezis 2).

Súčasný ruský dramatik Ivan Vyrypajev sa vo svojich hrách zameriava na relativizáciu ustálených životných postojov vo vzťahoch či k sebe samému a na ich nemilosrdné spochybňovanie. Do textov často vnáša cynizmus a provokatívny pohľad na spiritualitu. Zobrazuje urputnú snahu nájsť vo vzťahoch čosi duchovné, túžbu dosiahnuť niečo nekonečné, čo by človeka vyslobodilo zo silného objatia reality. Drámu Bytie 2 Vyrypajevovi poslala učiteľka matematiky Antonia Velikánová, ktorá bola v tom čase pacientkou s akútnou schizofréniou v psychiatrickej liečebni. Velikánová v texte spájala vzťah k svojmu psychiatrovi so vzťahom k Bohu. Sama sa stavala do pozície Lótovej ženy, teda starozákonnej postavy, ktorá verne nasleduje svojho muža. No napokon Boha neuposlúchne a otočí sa, aby videla, akú skazu Boh pripravil pre Sodomu. Vyrypajev jej text reinterpretuje a dopĺňa listami a frivolnými kupletmi proroka Jána, v ktorých relativizuje ruský spoločenský kontext a náboženské predstavy.

Tvar hry hraničí s blasfémiou. Vynára sa v nej otázka charakterizácie Boha, jeho (ne)existencie, ale aj otázka bohohľadačstva, ktoré je pre Vyrypajevovu tvorbu príznačné. Pre náboženských „fajnšmekrov“ môže byť zaujímavé aj to, že sa Boh v hre rozpráva s Lótovou ženou, a nie s mužom – prorokom či patriarchom. Text je náročný na vnímanie aj pre neexistenciu fabuly, ktorú Velikánová obhajovala tým, že divák nemá súcitiť s postavou na javisku, ale sám so sebou. Myšlienkové prúdy sa valia textom ako príznaky schizofrénie, v ktorých sa strieda pokoj s náhlymi dramatickými zvratmi. Nad celou hrou visí hľadanie čohosi určujúceho, čo by sa mohlo považovať za objektívnu pravdu.

Dramaturgicko-režijný koncept Petry Fornayovej a dramaturga Jána Šimka je postavený na texte, ktorý síce nie je významne interpretovaný, ale ani prerozprávaný či ilustrovaný. Z textu sú vypreparované časti, ktorých pospájaním sa dostávame k jeho svojvoľnej logike, pričom cítiť nadsádzku. Práve v tejto nadľahčenej atmosfére dostáva rozmer niečo sotva počuteľné, čo potrebujeme, aby zaznelo, ale napriek naliehavosti a dôležitosti nás to v reálnom živote mnohokrát necháva chladnými. Režisérka síce priestorovo odčleňuje jednotlivé polohy textu, ale v samom herectve to také jasné nie je. Na druhej strane táto neurčitosť, ktorá prekáža orientácii, dovoľuje hercom veľmi prirodzene prechádzať z obrazu do obrazu. Autentickí a presvedčiví sú najmä v rozhovoroch medzi Bohom a Lótovou ženou, v ktorých sa rozoberá vzťah Stvoriteľa a stvorenstva ako niečoho, čo sa vzájomne ľudsky a nadľudsky ovplyvňuje. Herci nachádzajú svoj nadhľad nad textom a pritom ho nechávajú plynúť v jeho vážnosti.

V rovinách, ktoré načrtol už Vyrypajev, sa teda v inscenácii filozoficko-existenciálna až metafyzická rovina prelína so satirickou a civilnou. V úvode podľa striktných autorových poznámok vystupuje postava Ivana Vyrypajeva (Vlado Zboroň) a ležérne hovorí o vlastných zámeroch aj o zámeroch autorky – pacientky Antonie Velikánovej (Heidi Šinková). Prejav Zboroňa aj Šinkovej pôsobí vo fázach rozpravy medzi psychiatrom a pacientkou tlmene, obaja opatrne našľapujú na náročnú štruktúru textu. Vytvárajú tak dojem prirodzeného hľadania čohosi pevného, jasného a nespochybniteľného.

Dekomponovanie scény (scénografia Matej Gavula) metaforicky reflektuje rozpadávanie sa predstavy o niečom absolútnom a nemennom. Jednoduchým skladaním a rozkladaním niekoľkých obrazcov vo forme nadrozmerného puzzle sú priestorovo rozčleňované aj akcie. Fornayová v prípade komických kupletov proroka Jána už nepostupuje podľa Vyrypajevových poznámok, kde autor píše o piesňach sprevádzaných na akordeóne. V inscenácii sa namiesto toho objavuje úderná gitarová hudba, text beží v rýchlom slede obrazov na projekcii, ktorá zobrazuje hercov v prostrediach bytu či exteriéru (videoart Boris Vitázek). Do toho Heidi Šinková obrátená chrbtom k publiku divoko tancuje a širokými gestami zabranými do tanca akcentuje atmosféru kupletov, v ktorých sa rurálnym jazykom hovorí o rôznych milostných avantúrach. Vo svojej hravosti je úderná aj finálna scéna, v ktorej sa herci schovajú za objekty pripomínajúce rakety. V kruhových otvoroch je vidieť len ich tváre – ako kozmonauti v rakete v sprievode gitarovej hudby letia smerom k Slnku.

V inscenácii Bytie 2 sa tvorivý tím zameral najmä na text, v ktorom významy hľadá divák sám. Ak chce (a môže to byť ťažké), môže sa pustiť cestou dedukcie a rozšifrovania. Ale je to vôbec potrebné? Alebo je skôr dôležité pýtať sa, či všetko, čo som videl a počul, bola pravda alebo hra?


Text Bytie číslo 2 poslala ruskému dramatikovi Ivanovi Vyrypajevovi Antonia Velikánová, učiteľka matematiky, v tom čase pacientka psychiatrickej liečebne s akútnou schizofréniou. Dramatik sa rozhodol jej materiál doplniť niekoľkými scénami a uviesť v divadle. Možno aj preto, že v jeho textoch sa často hra na bohoborectvo mení na hľadanie Boha, že jeho, podobne ako Antoniu, hoci z iných dôvodov, zaujíma hľadanie pevného bodu a zmyslu. Antonia potrebuje pevný bod, aby sa vyliečila, aby pri lete do vesmíru, na ceste za slnkom, nezhorela, Ivan potrebuje pevný bod preto, aby napísal dobrý text, aby režisér vedel, kam sa má herec na javisku postaviť a čo má hovoriť. V texte Bytie číslo 2 sa uplatnia oba tieto prístupy, hľadajú sa oba tieto body, ktoré sú možno vlastne iba jedným a tým istým. Vďaka nejasnej hranici medzi pátosom a iróniou vo svojich textoch ľahko dokáže do takéhoto hľadania vtiahnuť publikum – podobne ako mnohí ruskí autori minulosti. Vďaka celkom originálnej práci s textom a komunikácie s publikom cítime v jeho textoch niečo veľmi tradičné a niečo veľmi súčasné zároveň.  

Nebolo to vždy tak, že nič nebolo. Na začiatku bolo všetko, a všetko bolo vo vnútri hlavy, a potom Boh chytil mokrú handru a zotrel úplne všetko, všetky pojmy do jedného, do posledného predmetu. Slovami proroka Jána: Ak veríš v Boha, to ešte neznamená, že Boh verí v teba.

Autor diela: Ivan Vyrypajev
Réžia: Petra Fornayová
Dramaturgia: Ján Šimko
Preklad: Eva Maliti Fraňová
Obsadenie: Heidi Šinková, Vlado Zboroň
Scénografia: Matej Gavula
Produkcia: Príchod Godota
Videoprojekcia: Boris Vitázek