(Výchovný) koncert Trnavskej skupiny

Príbehy štyroch básnikov tzv. Trnavskej skupiny sa nemohli začať okatejším priznaním faktu, že viac ako o inscenáciu ide o zvláštnu formu výchovného koncertu. A nemohli sa rozbehnúť lepšie ako tým, že odstrašujúci fakt rýchlo popreli. Výchovný koncert, ktorý milým školákom predstaví kľúčové osobnosti poézie 60. rokov, našťastie nabral osobité smerovanie. Hlboký ponor do duší konkretistov sa síce nekoná, avšak v DJP Trnava sme svedkom remeselne zručne, no trochu chladne spracovaného pásma o živote básnickej štvorice, ktorá vlastne štvoricou nikdy úplne nebola.

Hneď na začiatku, v krátkom defilé na proscéniu, sa nám totiž básnici Feldek (Gregor Hološka), Stacho (Jozef Bujdák), Mihalkovič (Michal Jánoš) a Ondruš (Martin Križan) predstavia ako partia umelcov, ktorí okrem faktu, že píšu poéziu a sú všetci až na Feldeka výhradne z Trnavy, nemajú spoločné vôbec nič. Ich príbeh sa pred nami skladá z fragmentov ich životov. Tie nám tvorcovia ponúkajú prostredníctvom dvoch obrazových rovín. Prvou je rovina akéhosi voicebandu (kým ešte trnavská skupina drží pokope). Herci sa najprv jeden vedľa druhého, neskôr roztrúsení v priestore rytmicky striedajú v prejave, aby rozpovedali príbeh vzniku básnického kvarteta. Ponúkajú svoj uhol pohľadu na neúspešné vydanie časopisu Mladá tvorba, ktorý im dal možnosť pripraviť jedno číslo kompletne v ich réžii, aby ho následne režim cenzuroval. Druhá je zas rovina rozprávačská (po čiastočnom rozbití skupiny), kedy básnici prichádzajú jednotlivo na proscénium a podávajú útržky svojich životných príbehov, zatiaľ čo ostatní ich s dávkou nadhľadu a často aj štipľavej irónie komentujú. 

Práve v druhej fáze na povrch lepšie prenikajú vnútroskupinové postoje. Všeobecné pohŕdanie Feldekom a jeho napätý vzťah s Ondrušom, či Stachova nevyrovnaná bujarosť a chorobný vzťah s jeho matkou, ktorý všetci akceptujú. Vzťahy ako také však v inscenácií vôbec nehrajú kľúčovú rolu.  Dôležitejšie sú samotné charaktery básnikov ako jednotlivcov. Dvojica tvorcov, režisér Lukáš Brutovský a dramaturg Miro Dacho, u každej z postáv zdôraznila jeden z hlavných motívov ich života. S ním prichádzajú herci pred divákov a odhaľujú kus vnútorného sveta básnikov, ktorý viedol ich ruku aj v tvorbe. Po textovej stránke sa tvorcovia vyhli lákadlu, ktoré spomienka na umelca v bývalom režime ponúka hneď na prvý pohľad. Téma obmedzení, cenzúry a neslobody je síce v Trnavskej skupine neustále prítomná, ale básnici v očiach Brutovského a Dacha bojujú viac s vlastnými démonmi ako s neslobodným režimom.

Feldek napríklad exhibuje ako nepodarený komediant, ktorý má vždy v rukáve vhodnú reakciu. Je trochu umelý playboy s večnou grimasou na tvári, žoviálnym vtipom a batohom príbehov, ktoré rozpráva na počkanie. On je tým, kto sa dostal všade, on je najväčší z rodu básnikov. Herci pri stvárňovaní poetov vsadili zväčša na vlastnú prirodzenosť a istú civilnú prostotu (v najlepšom zmysle slova) im nemožno uprieť. Hološka, ktorý stvárňuje Feldeka, sa však z tohto radu vymyká. Jeho jemne groteskné podanie „zázračného dieťaťa“ je zjednodušujúce. Komická grimasa, pokrčené pery a hlasová štylizácia blízka Feldekovi jeho postavu (oproti ostatným) priveľmi splošťuje. Feldek tak z celej inscenácie vychádza možno ešte viac šašovsky, než si priali samotní tvorcovia. A to napriek tomu, že nechávajú Hološku žonglovať s loptičkami práve vtedy, keď naznačuje, ako veľmi dokázal vždy všetko zariadiť a vybaviť.

Z ostatných hercov je výrazný najmä Jánoš. Postava Mihalkoviča, ktorý je v bulletine opísaný ako nevypočítateľný, premrštený a ctižiadostivý, síce žiadnu z týchto známok charakteru nevykazuje, zato však Jánoš stelesňuje mĺkveho intelektuála s jasnozrivým pohľadom, ktorý takmer nikdy nerozpráva o sebe. V obraze, ktorý osvetľuje aká bola Mihalkovičova tvorivá metóda, Jánoš nepustí jedinú expresívnejšiu emóciu. V úsporných gestách a civilnej intonácii opisuje aj smrť osudovej dievčiny. Emóciu nikdy nevyjadruje herecky. Je básnik a cez básne vyjadruje aj svoje radosti a bolesti.

Tvorivá režijno-dramaturgická dvojica má na svedomí dramatickú predlohu a Brutovský je aj spoluautorom hudby. Ich poňatie Trnavskej skupiny ako reálnej hudobnej skupiny, ktorá koncertne predvádza svoje básne, je funkčné a vtipné. Na konci svojej básnickej púte sa herci, ktorí predtým podávali básnicko-hudobné aranžmány divákom z vyvýšeného priestoru zadného hracieho plánu Štúdia v DJP Trnava, presunú priamo pred divákov. Na menšom priestore elektronické gitary nahradia akustické a súpravu bicích zas malý bubienok. Spomienka na minulosť, ktorú dopĺňala hudba evokujúca big beatovú minulosť, sa presúva do súčasnosti, kedy už o konkretistoch čítame len z historických štúdií.

Najväčšie výhrady mám k občasnej režijnej ilustrácií (herci napr. vytrhávajú články, zo spomínaného časopisu pričom hovoria ako ich cenzuroval režim), k spomínanej hudbe a k podaniu poézie. Hudba podporuje dobre vybrané básne najmä vtedy, keď sa pohybuje v intenciách Ursínyho jednoducho-zložitých melódii. Menej vypracované aranžmány skĺznu k nudnejšej ponáške na najšedivejší bigbít 60. rokov, čo textom vôbec neprospieva. Slabé herecké frázovanie básní a zlá akustika priestoru ešte podporujú slovný mišmaš, ktorý občas prichádza z javiska. Vo väčšine spevov je teda výpoveď zložitej poézie narušená. Zvláštny jazyk a hry s atmosférami, ktoré do básní vkladali členovia Trnavskej skupiny, by potreboval väčšiu podporu zrozumiteľnosti.

Napriek tomu Trnava získala zaujímavú inscenáciu, ktorú  možno považovať za dva v jednom. Dá sa ponúkať školám ako náučný program o osobnostiach trnavskej poézie, ktorá ponúka náhľad na štyri charaktery, štyri odlišné filozofie tvorby združené v jednej skupine. Zároveň je však Trnavská skupina slušným dokumentom o štyroch slovenských osobnostiach, ktorý prináša aj čosi iné ako len nudný životopis, či lamentujúcu masáž o obmedzeniach minulého režimu. Formuje konkrétnu výpoveď o životoch konkretistov, ktorí búrali hranice našej poézie, aby v nej sami zapadli prachom.

Bibliografický záznam:  Juráni, Milo. (Výchovný) koncert Trnavskej skupiny. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2014. [cit. 15.11.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z https://www.mloki.sk/node/288.