Toto nie je návod ako prežiť v Stalkville

Na imerzné divadlo Petry Tejnorovej, Jara Viňarského a mladého divadelného zoskupenia DPM treba: 10 figúrok, asi 50 hráčov, trojposchodový hrací plán, pár základných pravidiel, trochu správnych rozhodnutí a chuť niečo prežiť. Ak vás z najhorších snov budí herec, ktorý prekračuje rampu a ruší bezpečný okruh vašej samoty v tapacírovanej sedačke, radšej zostaňte doma... alebo naopak. Napriek tomu, že budete obeťou interakcie (možno vás sem-tam aj niekto objíme), nikto vám ubližovať nebude. Zraniteľnosť pocítite skôr na druhej strane, v krehkých postavách na tomto nekonečnom javisku. ​

Desiatimi figúrkami sú desiati herci, ktorí vás uvedú do chladného a depresívneho sveta Poruchy nemeckého dramatika Falka Richtera. V horúcich letných dňoch sa ocitnete uprostred vianočného nečasu. Za oknami je mínus 30, v uliciach kopec mrznúcich a tých, ktorí už stihli umrznúť, a na cestách vraždiaca kalamita. Ale to zďaleka nie je ten najhorší chlad, ktorý tu číha.

V polorozpadnutej architektonickej pamiatke nad bratislavským Urban Housom pri vchode podpíšete vyhlásenie, že vstupujete na vlastné riziko. Dostanete bielu masku, ktorá vás oddeľuje od aktérov a stanete sa mŕtvymi tvárami „tam vonku“. Od chvíle vstupu do hry budete väzňami atmosféry odcudzenia. Pohnuté charaktery rozžuté dennou realitou dokaličených vzťahov tu márne hľadajú šťastie. Nachádzajú medzi sebou len intenzívny chlad. V Poruche všetko stroskotáva, je na pokraji zrútenia a postavy bažiace po harmónii prepadávajú depresiám. Dôvod ich vnútorných blúdení sa definitívne určiť nedá. Nefunkčná komunikácia? Citlivosť na to, čo sa deje so svetom? Neprekonateľné traumy z minulosti? Každý si so sebou nesie niečo...  A vy slobodne putujete ich priestorom, zblízka – ako stalkeri pozorujete, ako to celé zvládajú, kŕmite sa ich jedlom, pijete ich borovičku, lašujete ich šuplíky a ak ste dostatočne empatický, snažíte sa ich pochopiť alebo s nimi ich ťarchu zdieľate.

Názorným príkladom je príbeh z tretieho poschodia. Dcéru (Michaela Halcinová) traumatizuje smrť jej matky, drví samota a zároveň sa nevie zmieriť s faktom, že jej otec (Tomáš Turek) vstúpil do vzťahu s inou ženou. Jej nová macocha (Katarína Andrejcová) sa všemožne snaží, ale trápia ju rôzne frustrácie. Túžiaca po láske vlastného dieťaťa hľadá cestu k nemu kdekoľvek, aj na záchodoch v bare. Ako inak, veď jej trochu „weird“ druh Lars (Tomáš Turek) sa od všetkého izoluje a dištancuje. Usadá k svojmu rádiu a posadnuto vystrihuje z novín správy o rôznych úmrtiach. Na to, že by zavolal opravára na pokazené kúrenie, ani nepomyslí. Tento príbeh sa nerodí len cez dialógy. V miestnosti počúvate rozhovory i monológy, nachádzate lístočky s prosbami na opravu kúrenia, objavujete fotografie z minulosti aj denník dcéry. Vďaka zápiskom začínate chápať jej vzťah k matke, macoche aj samote. Jednotlivé puzzle sa teda skladajú až vo vašej hlave. Prezradiť vám preto v tomto momente ešte niečo navyše, by znamenalo to isté, ako dať vám návod k počítačovej hre. Asi by ste stratili motiváciu hrať. 

Ale to sa vám môže stať aj za iných okolností. Súhrou zlých rozhodnutí môžete získať zo všetkého len neurčité fragmenty. Ak zatúžite spoznať všetko, neodhalíte nič. Ostane vám len sliedičský pôžitok z pozorovania sveta a niektorých dôsledných hereckých výkonov. Michaela Halcinová, Pavol Šimun, Tomáš Grega, Tomáš Turek a ďalší v intímnej blízkosti divákov rozohrávajú desiatky minietúd a koncentrovane pracujú s drobnými reakciami. Stíšenými hlasmi budujú dialógy. Ich civilné herectvo v utlmenom tempe ešte prehlbuje márnosť, vnútornú ustrnutosť a  neexistenciu pozitívnych emócii postáv. Radosť tu absentuje, akoby neexistovala. Každá z postáv je tak trochu narušená a  má svoju dominantnú vlastnosť – obsesiu alebo depresiu, ktorá ju ťahá ku dnu a ona s ňou musí bojovať. Či už hercom dýchate na chrbát, alebo ich pozorujete z diaľky tak, aby vás nevideli, nikdy nespravia prešľap a nevystúpia z roly.

Prepracovanosť herectva zatieňuje najmä nedostatočný dizajn niektorých miestností, ich unifikovane chladná atmosféra. Rušiť môže aj miestami nedostatočne rozvinutý príbeh. Kým tretie poschodie hovorí samo za seba už len vďaka spomínaným indíciám (nedojedené filé, odkazy, denník dcéry), inde nachádzate podobných detailov menej. Prvé a druhé poschodie tvoria priestory prázdnejšie a popisnejšie. Kdesi vládne dokonalý poriadok, inde zas bordel, ktorý síce korešponduje s charakterom vlastníka obydlia, ale viac jeho postavu nerozvíja. Ochudobnená je napríklad postava gaya Romea (Jaro Viňarský), ktorý po celý čas okupuje svoju sado-maso komoru s koženým ležadlom a vyjedenými proteínovými drinkami. Jeho príbehu síce nechýba pointa,  no okrem toho,  že chodí rád do posilňovne a obľubuje tvrdý sex, sa o ňom nedozvieme takmer nič. Brianovmu (Šimon Ferstl) prostrediu zas chýba viac výpovedných znakov. Pár čudesných kníh v policiach a malé sošky, ktorými sa hrá na kanceláriu nestačia.

Jasnejšie by mohli byť aj konkrétne pravidlá pre divákov. Rýchly začiatočný brífing pripomína situáciu, keď vám letuška v rýchlosti vysvetlí, ako zapnúť plávaciu vestu. Buď ju intuitívne zapnete, niečo odpozorujete od suseda, alebo sa v nej môžete aj utopiť. A vy po niečom takom netúžite. Chcete využiť možnosť prežiť svoj zážitok naplno. Bez zbytočných starostí o to, či to, čo práve robíte, robiť môžete, alebo či môžete ešte omnoho viac.

Fenomén imerzného divadla rozšíril najmä britský súbor Punchdrunk. Diváci v bielych maskách, ktorí slobodne putujú umelo vytvoreným svetom, aby si užívali väčšiu či menšiu interakciu a prežívali svoj vlastný a špecifický zážitok z predstavenia, uhranul obecenstvo aj kritiku. Divadlo DPM do Bratislavy prináša tento druh divadla po prvýkrát. Do skutočného zážitku všetkých piatich zmyslov (ako niekedy býva imerzné divadlo označované) mu chýba formálna prepracovanosť, ale stojí to za to ho skúsiť.  

Pár rýchlych tipov:

  • Nikdy nehovorte, ani neodpovedajte. To sa trestá!
  • Nezgrupujte sa, buďte samostatný!
  • Skúste postavám občas podať nejaký predmet z ich okolia.
  • Užite si s niektorou z postáv spoločnú samotu. 
  • Neváhajte prehľadať každé zákutie a skrinku.
  • Sledujte dlhší čas iba jedného hrdinu.
  • Choďte sa dať vyšetriť k psychológovi.
  • Nebojte sa odovzdať ilúzii... nie je to naozaj, ale je to sila. 

Bibliografický záznam:  Juráni, Milo. Toto nie je návod ako prežiť v Stalkville. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2016. [cit. 17.12.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z https://www.mloki.sk/node/596.