Láska až za internet

Členovia divadla DPM opatrne vytvárajú značku, ktorá jasne ukazuje svoj potenciál. Ak sa mladému zoskupeniu nič nestane (ako to už s mladými zoskupeniami býva), DPM môže vyrásť na sympatickú a hádam aj (pozor, blíži sa nebezpečné slovo) progresívnu scénu. Dajte im prosím niekto trvalý priestor – najlepšie nedivadelný, nesterilný, ale nech tam sú zástrčky, čosi ako šatňa a možno aj nejaké tie ohrievače! Mohlo by sa to vyplatiť.

Ale teraz bez nariekania. Hru Falka Richtera Boh je DJ z roku 1999 u nás po prvýkrát naštudoval Marián Amsler v Aréne už v roku 2004 ako reakciu na trend televíznych reality šou. Populárny žáner pretrval na obrazovkách TV prijímačov v prakticky nezmenenej podobe až dodnes. Ňucháčov Udaja a Kusaja (hádajte, z ktorej reality šou boli) akurát nahradili huňaté ovečky, ktoré treba každé ráno podojiť, a komfort mäkkých postelí zas drevené fošne. Divadlo DPM, ktoré po viac ako desaťročí siaha po tomto texte opäť, však už na fenomén reality šou neodkazuje. Ich výklad sa viac týka iného pseudosveta – internetu.

Virtuálne siete sú kolbišťom rôznych foriem alternatívneho bytia. Jednou z možností je aj predávanie vlastného života. Všetci blogujúci youtuberi asi už teraz chystajú riadny internetový „hejt“, ale dvojica hrdinov (On a Ona) z Boh je DJ naozaj ide do extrému. Stávame sa súčasťou ich internetovej šou. Sledujeme príbeh ich zoznámenia, rôzne vtipné i vážnejšie vzťahové peripetie, ale najmä neschopnosť tento náhradkový priestor teatralizovaného života opustiť. Bývalá hviezda nočnej relácie Ona (Barbora Andrešičová) a jej čudný týpek On (Tomáš Pokorný) sa odmietajú vydať tvárou v tvár nemediálnej, ozajstnejšej fyzickej realite, odísť z online sveta a splodiť spolu (celkom offline) dieťa. Štúdio, v ktorom žijú, okrem nich dotvára aj ďalšia bizarná dvojica. Dj Rango naživo ozvučuje ich „fejkový“ život patričnými zvukovými atmosférami a majster videa Christian Frank všetko edituje tak, aby to malo tie správne „videogrády“. Surové prostredie ohlodaných stien a prázdnota priestoru na Laurinskej v spojení s jednoduchou scénografiou (gauč, kamera a dva televízory) zdôrazňujú neukotvenosť ich existencie aj nestálosť, v ktorej žijú. Majú spoločnú lásku, finančné zázemie aj istú spokojnosť, no ostávajú otrokmi. Živé záznamy z kamier, ktoré často zachytávajú ich tváre v rozmazaných detailoch, podporujú pocit vnútorného nepokoja a citového rozvibrovania. Nie vždy je navyše celkom jasné, či stavy tieto postavy iba hrajú, alebo aj skutočne prežívajú. To platí napríklad pri Jeho drogovom výlete, počas ktorého údajne nebol niekoľko dní doma, alebo v scéne, ktorá naznačuje možnosť blížiaceho sa rozchodu. Práve „rozchodovka“ výborne pracuje s drsným Richterovým humorom. On „spieva“ nerýmovanú pieseň bez melódie o tom, že ak zistí, že Ona miluje iného, bude ho ťahať za svojím autom. Až kým ho definitívne nevygumuje o betón. Absurdné konanie ukrýva nefalšovanú poetickú oddanosť.

Autenticita, nenútenosť a až chcená nedbanlivosť, s akou Andrešičová a Pokorný budujú svoje postavy, vystihujú aj to, ako internetové médium zmenilo systém obrazovej komunikácie. Žiadny štylizovaný afekt z TV, kde preháňanie ešte umocňuje možnosť narásť pred potenciálnymi divákmi, ale obyčajné existovanie. Autenticita je skrátka „in“ – na internete i na javisku – a obaja herci majú k tomuto štýlu herectva blízko. Práve preto tu takmer nič nepôsobí strojene alebo umelo. Dramaturgiu rozpíjajú len obrazy, keď herci opúšťajú priestor vyhradený pre ich život. Andrešičová napríklad opustí štvorec, aby doniesla nákupný vozík. Do prednej časti klietky vozíka kladie biele svetielko ako symbol, že by tam v budúcnosti rada umiestnila dieťa. Porušenie dovtedajšej izolácie v štúdiu ale kazí ilúziu čechovovskej neschopnosti odísť. Záverečné rozhodnutie začať žiť mimo tejto „zdieľanej“ reality potom nedosahuje takú scénickú intenzitu. Zbytočné je všetko, čo nevychádza z proporcií základného priestoru. Každá rekvizita, ktorá ilustruje akciu, je tu navyše. Napríklad obraz s jedlom, v ktorom Pokorný prirovnáva choroby členov svojej rodiny k rôznym druhom požívatín, by sa zaobišiel aj bez ilustratívneho vyťahovania olivami obloženej pizze a pirôžkov.

Výpoveď o láske exotov, ktorí zverejňujú intímne a utiekajú sa k virtuálnemu, aby nemuseli prijať zodpovednosť za živé (a nakoniec pochopili, že aj z toho treba vyrásť), dokazuje, že DPM pokračuje vo svojich analýzach pocitov súčasného človeka. Falk Richter im zatiaľ prináša šťastie. Predošlá inscenácia Porucha (Vianoce v Stalkville) aj režijný debut Šimona Ferstla Boh je DJ dávajú dôvod veriť, že to nie je posledný raz.

Vydať sa na nezávislú divadelnú dráhu a mať pritom aj iné ako len komerčné ambície, to je ako šplhať na tretie poschodie po zábradlí. Odpor je väčší, cieľ zahmlený kdesi v diaľke a ešte na vás všetci nechápavo pozerajú. Ak ale tento šplh vzbudzuje odborný i divácky záujem, nemalo by to ostať iba vo sfére obyčajného hobby. Ak si môžu veľké divadelné inštitúcie dovoliť minúť milióny eur, nevidím dôvod, prečo by si začínajúce divadlá s tvorivým potenciálom nemohli rozdeliť aspoň sumu, o ktorú ministerstvo v tejto sezóne skrátilo rozpočet nášho SND. Aj sedmina z tých sedemsto tisíc eur by zrejme DPM stačila ako slušný základ. Ďalšia sedmina by mohla ísť Prešovskému národnému divadlu, ďalšia Stoke… možností by bolo niekoľko.

Témy: 

Bibliografický záznam:  Juráni, Milo. Láska až za internet . MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2016. [cit. 23.9.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z https://www.mloki.sk/node/648.