Keď po rokoch oprášia dobrú hru

Dlho pretrvávajúcim faktom je, že väčšina slovenských divadiel prehliada diela našich kedysi popredných dramatikov. Po hrách Petra Karvaša, Ivana Bukovčana či Osvalda Zahradníka momentálne siahne málokto. O divadelnej tvorbe Leopolda Laholu nehovoriac. O to viac prekvapí, že uviesť jeho hru Škvrny na slnku sa rozhodli práve mladí tvorcovia.

Lahola síce z rôznych dôvodov nepatril k najčastejšie uvádzaným autorom, ale jeho Štyri strany sveta, AtentátŠkvrny na slnku patria k tomu najlepšiemu, čo priniesla tuzemská dramatika 20. storočia. Režisér Vojtech Koleják s dramaturgičkou Zuzanou Bírešovou zariskovali a oprášili rokmi zabudnutý text. Príbeh o napohľad obyčajnom bankovom úradníkovi, ktorý sa rozhodne pomstiť rodine udavačov za to, že ich vinou zahynuli jeho rodičia. Chce to urobiť tým najbolestivejším spôsobom – z ich „mierne zaostalého“ syna vychová kriminálny živel.

Komorná psychologická dráma o pomste a manipulácii sa v rukách súčasníkov nestala len fádnou ilustráciou textu. Hľadisko Batyskafu (bývalé Arteatro), ktoré tvorcovia spolu so scénografom Jakubom Branickým prispôsobili pre potreby inscenácie, sa tiahne po obvode pivničného priestoru a vytvára tvar elipsy. Diváci nielenže hľadia na svojich kolegov na protiľahlých stranách, ale z miest pre publikum vchádzajú a odchádzajú do javiskovej arény aj herci sediaci medzi publikom. Navyše, už pred predstavením (a aj počas neho) znie psychedelická hudba Adama Dekana evokujúca až hororovú atmosféru. Všetko napovedá tomu, že uvidíme príbeh s nie úplne bezproblémovou zápletkou.

Kolejákova réžia sa zamerala na jemné herecké nuansy. Herci tu zdôrazňujú príbehové zvraty, psychické prechody a najmä myšlienkový zástoj textu. Režisér ich pritom usmerňoval k civilnému a vecnému prejavu (to neznamená, že by sa ho bál na vhodných miestach zexpresívniť), ktorému nechýbalo vnútorné napätie i následná presvedčivosť. A všetci štyria predstavitelia dokázali toto režijné vedenie prirodzene absorbovať. Michal Kalafut ako Tomy resp. pán Róbert aktívne reaguje na ponúkané podnety, plasticky ich sprostredkúva a bez zbytočného prehrávania vie pretlmočiť ako mužskú silu, tak aj mikroskopické citovo labilné zaváhania. Podobne je na tom aj Jana Labajová ako Tereza. Na začiatku príbehu ju stvárňuje ako bezprostredné dievča, akonáhle sa však začne orientovať v kriminálnom príbehu, vidíme jej prudké zmietanie sa medzi emóciou a ráciom. V prirodzených farbách vonkajšieho prejavu tak vyniká Labajovej vnútorná dramatickosť a vďaka tomu aj Terezina ľudská sila. Michal Koleják dokáže Goga celistvo prezentovať cez vonkajšie znaky (prikrčený postoj, stiahnutý hlas, naivný či naopak vystrašený pohľad), ale aj v precítených vnútorných odtieňoch. Jakub Lužina pomalým a dôrazným frázovaním textu podčiarkuje dôležitosť (paradoxne) nie veľmi domýšľavého Strážnika. Zároveň mu režisér ako jedinému dovolil pohľadmi kontaktovať priamo divákov.

Z hľadiska textovej úpravy zamrzia len dve veci. V inscenácii sa aktívne používajú mobily, ale tvorcovia v texte ponechali Tomášov prehovor o vojnových traumách jeho rodiny. Tu mala razantne zasiahnuť režijno-dramaturgická ruka. Buď ponechať hru v dobových reáliách alebo nájsť spôsob ako realistický text prispôsobiť k dnešku. Tento eklekticizmus totiž rozrušuje inak štýlovú čistotu inscenácie. Pri ostatných nutných i dramatickosť podporujúcich škrtoch (záver nekončí návratom Strážnika, ale Tereziným zúfalstvom nad otraseným Gogom) „padla za obeť“ ústredná metafora drámy – čo vlastne znamenajú škvrny na slnku. Herci síce povedia, že každý má na sebe (imaginárne) škvrny, ale explicitne sa nevysvetlí, akú úlohu zohráva v názve spomínané na prvý pohľad čisto skvúce slnko.

Tieto nedôslednosti však nič nemenia na fakte, že inscenácia Škvrny na slnku prináša viac ako len oprášenie takmer zabudnutej Laholovej hry. 

Bibliografický záznam: Mišovic, Karol. Keď po rokoch oprášia dobrú hru . MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2015. [cit. 20.9.2017]. ISSN 1339-8113. Dostupné z https://www.mloki.sk/node/407.