Druhá Pro-téza: o hľadaní identity – hereckej, židovskej, ľudskej

Teatr Žydowski vo Varšave hrá už 67 rokov, napriek tomu veľa ľudí v Poľsku ani netuší, že také divadlo u nich existuje.

Členovia súboru hovoria, že situácia sa začína meniť k lepšiemu posledné tri roky. Je to paradox, v tomto období sa totiž muselo divadlo vyrovnať s dvoma udalosťami: jednou bola smrť riaditeľa a druhou zbúranie sídla, ktorého pozemok kúpil developer. Odvtedy toto divadlo kočuje po rôznych scénach, ktoré súboru umožnia hosťovať. K tomu si prirátajme politickú situáciu v krajine, ktorá sa vracia k cenzúre a pod hrozbou odňatia dotácií drží umelcov v šachu. Napriek nepriaznivým okolnostiam sa dá povedať, že sa momentálne Židovskému divadlu darí – píše sa o ňom viac ako doteraz a kolegovia z umeleckej brandže začínajú v obrovskej konkurencii varšavských divadiel vnímať aj tento súbor ako relevantný. Toto všetko a oveľa viac prezradili sympatickí členovia súboru počas diskusie po predstavení.

Zvláštny kabaret hľadania identity

Šestica slávnostne oblečených hercov stojí pred stolom, ktorý je pokrytý bielym pieskom. Na začiatku zapália sviečky, nalejú víno, odriekajú modlitbu. Tento úvod je ešte trochu surový, napoly divadelný, rovnakou mierou aj civilný. Víno a sústo vianočky sa ujde aj divákom v prvých radoch.

Herci a herečky vo vlastných výstupoch pomaly odkrývajú tienisté miesta a hendikepy, ktoré ich v divadle ovplyvňujú. Herečky bojujú s nedostatkom sebadôvery, nie vždy sa im darí napĺňať svoje ambície. U niektorej je spevácky talent výraznejší než herecký, iná má medzery v tanci a fyzickej kondícii, ďalšia žije sama a jej rodinou je súbor. Etudy nie sú patetické, ako by sa mohlo podľa tém zdať. Všetky balansujú medzi vážnym tónom, ktorý akcentuje naliehavosť výpovede, a sebairóniou, ktorá odľahčuje repliky, akoby to celé bola iba hra. A naozaj, fikcia sa prelína s autobiografiou, mystifikácia upravuje pravdu, no výsledkom je celok, ktorý dáva zmysel.

Členovia súboru sa pomedzi pantomimické výstupy, hudobné party, monológy či absurdné prerozprávanie sna prostredníctvom úplného nonsensu znovu a znovu vracajú k ukážkam z Mliekara Tovjeho. To je totiž titul, ktorý sa skúšal, vyhotovila sa scéna a kostýmy, dokonca v meste viseli plagáty – no dodnes sa ho v divadle nepodarilo uviesť. Neustále opakované zastavovanie a opätovné odštartovanie pasáže jednej scény nás ako divákov otravuje, až kým nezbadáme zmysel tohto konania. Aj toto je život herca – osemkrát zdvihnúť nohu, kým mu režisér nedovolí pokračovať v ďalšom mikropohybe.

Je tu veľa priestoru aj na prehodnotenie klišé, ktoré sa s predstavami o židovskom divadle spájajú – ľudia si myslia, že je to len Mliekar TovjeFidlikant na streche, že tam všetci tancujú tradičný pas de basque, majú tradičné odevy, brady, pajesy a hrajú v jidiš. V hádke dvoch herečiek sa všetko spochybňuje, konfrontuje s protinázorom: kým jedna tvrdí, že základ je rituál a tradícia, druhá oponuje, že rituál je mŕtvy a treba začať nanovo, inak bude divadlo ako skanzen konzervovať niečo dávne. Ďalšia hovorí, že umenie sa má angažovať, no podľa inej politika do divadla nepatrí. Sporia sa, aký význam má hrať v jidiš, keď je to jazyk, ktorému rozumie stále menej ľudí. Popri hádke sa herečky posmeľujú vínom (lebo vieme, že vo víne je pravda), vďaka nemu sú ich výroky stále odvážnejšie a úprimnejšie. V závere odznie pieseň Davida Bowieho Space Oddity v jidiš, čo je asi najlepšou humornou, ale aj sebaironickou bodkou.

Židovskí herci

Inscenácia, ktorú súbor odohral v bratislavskej A4-ke počas festivalu Pro-téza, je veľmi osobná. Hosťujúca režisérka Anna Smolar prezradila, že jej predchádzali hodiny rozhovorov, improvizácií, hľadania tvaru. Anna má poľsko-židovský pôvod, narodila sa vo Francúzsku a stále tam žije. Už skúšanie vraj malo na hercov terapeutický účinok – mohli sa pred kolegami otvoriť a vyrozprávať sa z osobných tráum, ktoré sú spojené so židovstvom, s rodinou, osobnou či kolektívnou minulosťou. Veľký okruh otázok sa však týkal aj prežívania herectva ako povolania, úprimnej úvahy o tom, či práca v divadle (aj po čase, veď herci v ňom pracujú celé desaťročia) znamená pre nich naplnenie. Treba však povedať, že režisérke, scenáristovi a hercom sa podarilo ešte niečo navyše – prehovárajú k nám o neľahkých otázkach, ktoré trápia nás všetkých. Či ma napĺňa to, čomu sa venujem väčšinu svojich dní, ako vychádzam s ostatnými ľuďmi, to sú predsa úplne univerzálne témy. A tie sú, myslím si, aj najsilnejšou stránkou inscenácie.

Usporiadanie scény – stôl s hercami uprostred a po stranách sedia diváci – posilňuje pocit, že sme všetci na rovnakej úrovni, účastní spoločného slávnostného stretnutia. Dialóg s hľadiskom je nadviazaný, nie je však iba prívetivý. Nadávky publiku, ktoré sa takmer obsedantne vyskytujú v mnohých súčasných inscenáciách, nechýbajú ani tu. Keď sa odhalí príbeh starého otca jednej z herečiek – na základe susedovho udania ho zabili Nemci za schovávanie Židov –, do publika dopadne obvinenie: „A čo vy? Možno teraz rozmýšľate o svojich starých rodičoch, tiež boli predsa niečí susedia!?“ Tieto slová nemajú určite rovnakú váhu pred každým zahraničným publikom, no aj Slovensko žiaľ patrí medzi krajiny, ktoré nemajú čisté ruky vo veci zaobchádzania so židovskou menšinou. Ostáva nám len veriť, že napriek radikalizácii xenofóbnych názorov, ktoré znečisťujú vzduch v celej Európe, je tento verbálny rozsudok skôr mementom histórie ako vecou našej budúcnosti.

Bibliografický záznam: Ferusová, Zuzana. Druhá Pro-téza: o hľadaní identity – hereckej, židovskej, ľudskej. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2017. [cit. 21.10.2017]. ISSN 1339-8113. Dostupné z https://www.mloki.sk/node/785.