Text vznikol ako výstup workshopu Píš ako tancujú No. 4 (Kiosk 2019).
Výstup neprešiel kompletnou redakciou.
Slovenské tanečné a pohybové divadlo sa po novembrovej revolúcii síce nestalo významnejším aktérom novej vytvárajúcej sa spoločnosti, no nedostatok prestíže určite nezapríčinil nedostatok guráže. Dotačnými schémami bití, urážaní a ponižovaní tanečníci a performeri si vždy oprášili kolená, prežili politické a ekonomické zemetrasenia a niekde dokonca začali aj tvoriť umenie esteticky radikálne či hravé. No takmer nikdy by som nenarazil na súdnosť či krotkú meštiansku zábavu. Hold, naši nezávislí tvorcovia si postupne vybudovali hrošiu kožu a vymanili sa z područia ostychu. Vďaka týmto vyliečeným jedincom sa konečne ujal sexuálny harašment ako tanečná technika, nahota ako nová scénografia, vulgárnosť ako jazyk „scénickej eseje“… Všetko mohlo byť v poriadku až do momentu, keď som uzrel amerického performera Matthewa Rogersa a Slovenku Beátu Freriks, ako predstupujú pred divákov s pre mňa už takmer zabudnutou hanblivosťou. Odrazu som mal pocit, že zhliadnuť performanciu o téme hanby tesne po Viňarskom je ako ísť z mexického kartelu do baptistického modelárskeho krúžku. Žeby nová generácia? Nová vlna sofistikovanejšej scénickej rebélie, ktorú som ešte nerozkódoval? O tomto predsa Lehmann nepísal… Matthew Rogers má pred sebou možno ešte mnoho kĺzaní po baletizole, no Beáta Freriks je dnes už šťastná babička. Performance study with Beáta Freriks je však jej performerským debutom, čo je perfektná možnosť ako sčervenať.
Takže to znamená, že by sme sa mali hanbiť za to, že sme sa toľké roky odmietali hanbiť? Nejak som o tomto rafinovanom geste dematerializácie podstaty súčasného umeleckého diela a o prípadných pozitívnych účinkoch hanby musel začať uvažovať. Resp. začal som premýšľať nad nadmierou „pozitívneho“ sebavedomia a chudosťou „negatívneho“ okúňania sa. Performance study with Beáta Freriks ma privádza k osvieteným záverom, že všetkého priveľa škodí, zo sebavedomia sa stane ego rýchlejšie ako Sagan vodcom pelotónu. Daný tvorca si potom už len márne môže hľadať cestičku k divákovi. Joj, a tí dvaja rozkošní performeri v pomykove si toho svojho diváka našli tak rýchlo…
Projekt workshopov Píš ako tancujú z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
