Klaudia Klembarová: #sledujmojufaloš

Text vznikol ako výstup workshopu Píš ako tancujú No. 3 (NuDaceFest 2019).
Výstup neprešiel kompletnou redakciou.
 

Medzinárodný festival súčasného tanca a pohybového divadla NuDanceFest priniesol silné zastúpenie slovenských umelcov naprieč generáciami. Okrem už známych a etablovaných, ako Yuri Korec či Tomáš Danielis, sa divákom opäť predstavila aj najmladšia generácia performerov pod názvom New Dance Face. Mladú generáciu tanečníkov reprezentuje aj inscenácia Millenial Magic Mirror.

Tvorivá dvojica Lívia Méndez Marín Balážová a Zebastinán Méndez Marín spolu s performermi Barborou Janákovou a Lukášom Bobalikom zo skupiny mimoOs kriticky nahliadajú na používanie nových technológii a primárne sociálnych sietí. Podľa nich je magickým zrkadielkom (nielen) mileniálov práve mobilný telefón. Aby túto myšlienku ešte zvýraznili počas predstavenia dokonca divákov vyzývali mobilné telefóny používať.

Zdá sa, že jedine skrz sociálne siete je možné ozdraviť si svoje ego. Tam môžeme predstierať realitu a získať falošné uznanie bez námahy, čo nám možno niekedy aj stačí. Scéna v tomto prípade predstavuje materialistický spôsob života – na zemi je pohádzaných množstvom rôznych predmetov. Performeri spočiatku spýtavým výrazom v tvári presúvajú niektoré z predmetov, hrajú sa s nimi a vytvárajú z nich akési inštalácie. Vzápätí vyberajú mobilné telefóny a prosia divákov, aby ich v týchto rôznych bizarných kulisách fotili. Inštruujú ich, ako to majú správne spraviť, aby dosiahli najlepší výsledok. Fotky priamo zdieľajú na piatich účtoch na Instagrame.

Po tejto exhibícii „instagramových masiek“ sa priestor na zemi vyčistí a performeri zostávajú sedieť vedľa seba na stoličkách. Meditujú so zavretými očami, no aj pri tomto pokoji sa ich ruky prebúdzajú a napodobňujú pohyby akoby znova držali mobil či písali na klávesnici a klikali myšou. Po otvorení očí sa z nich stáva umelá inteligencia s ľudskou podobou. Klipkajú očami s výrazom bez emócie a pritom stále pracujú s rukami. Snažia sa prejaviť emóciu, usmiať sa, no ihneď sa dostávajú znova do robotického bezemočného stavu. Napokon znova vyťahujú mobilné telefóny a kontrolujú stav obľúbenosti na sociálnych sieťach.

V tretej časti sledujeme akési karikatúry lektora a žiaka výuky pohybu. Bobalik zadáva Janákovej divné cvičenia na prácu s telom v priestore. Komické situácie napokon gradujú do výbuchu rýchleho striedania emócií oboch performerov. Napokon sa obaja rázovito zastavujú hľadiac na seba.

Celej performancii akoby chýbala jednoznačnejšia dramaturgická prepojenosť. Tri časti vo mne evokujú tri rôzne performancie. Tému vplyvu technológií a internetu na človeka považujem v umení za vyčerpanú a v mnohých prípadoch znázornenú klišé prvkami. Škatuľkovanie miléniálov ako ľudí, ktorí nedokážu bez pripojenia na internet prežiť či jednosmerná kritika technológii môže tiež pôsobiť ako alibistické nazeranie na problematiku.
 

Projekt workshopov Píš ako tancujú z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.