Ivana Hlubinová: Momentum ako podnet k zdieľanej energii

Text vznikol ako výstup workshopu Píš ako tancujú No. 3 (NuDaceFest 2019).
Výstup neprešiel kompletnou redakciou.

 

14. ročník NuDanceFestu si po celý čas udržiaval príjemnú a priateľskú atmosféru, ktorá sa sústreďovala najmä okolo priestoru A4, kde sa okrem predstavení konali aj niektoré večerné diskusie. Dramaturgický výber diel bol tento rok pestrý, okrem kvalitnej slovenskej produkcie sa predstavili aj zahraničné súbory, ktoré do slovenského kontextu priniesli vlastnú špecifickú poetiku. Napríklad tvorbu izraelskej umelkyne Renany Raz alebo nemeckého súboru CocoonDance, ktorých diela v divákoch vyvolali zrejme najvýraznejšiu emóciu, hoci mohla pochádzať z úplne opačného náladového spektra. Sprievodný program pozostávajúci z workshopov pre deti i dospelých ako aj diskusii priniesol nové otázky najmä na tému existencie festivalu Slovenská tanečná platforma či ďalšieho vývoja súčasného tanca a jeho etablovania sa v slovenskom umeleckom prostredí.

Nemecká tanečná skupina CocoonDance sa na festivale NuDanceFest predstavila s dielom Momentum, ktoré je postavené na skúmaní hraníc fyzických možností tanečníkov. V rámci vytvoreného konceptu mali diváci možnosť sledovať celé dianie z bezprostrednej blízkosti – miesto bežného rozloženia hľadiska obklopovali tanečníkov priamo na javisku zo všetkých štyroch strán. Hrací priestor bol zároveň vymedzený aj z vertikálneho hľadiska: výrazne znížená poloha svetiel nad telami tanečníkov vytvárala pocit stiesnenosti a súčasne kulmináciu nadobudnutého tempa.

Choreografia mala od začiatku tiež gradujúci charakter a korešpondovala s výrazne rytmizujúcou techno hudbou. Tanečníci svoju choreografiu začali pomalými, no zreteľnými pohybmi, pričom kládli dôraz na každý, čo i len najmenší sval na ich tele. Ich pohyby pripomínali animálne prebúdzanie sa pomocou jemných rytmov. Pomalé vlnenie svalov celého tela a plazivý pohyb po hracej ploche aktivizovali obrazotvornosť divákov, ktorým sa mohlo zdať, že sa pred nimi náhle plazia neidentifikovateľné tvory. Samotný efekt živočíšnosti, resp. neidentifikovateľnosti tvorov, bol podtrhnutý aj výberom kostýmov: tvorcovia zvolili neutrálne oblečenie v podobe obtiahnutej košele a nohavíc a na potlačenie osobností použili masku zakrývajúcu ich tváre. Pozornosť divákov tak bola smerovaná k samotnému telu.

Postupný prerod tanečníkov – ich posun do zvislej polohy – bol sprevádzaný množstvom pádov, ktoré asociovali ich pripútanosť k zemi. Keď sa pomaly dostali do stoja, ich pohyb sa výrazne premenil a umelci ním navyše zintenzívnili od začiatku sa objavujúce prvky parkouru. Tie v spojení s narastajúcou hudobnou dominantou vygradovali až do fyzického vyčerpania performerov. Práve spojenie gradujúceho a synchrónneho pohybu s hudobnou a svetelnou zložkou podnecovali divákov k zdieľaniu spoločnej energie. Moment, kedy sa performeri pohybovo zosynchronizovali, vytváral dojem takmer hypnotického tranzu, na ktorý diváci reagovali individuálne: od úsmevov značiacich uvoľnenie až po bezprostredné kývanie hlavou do rytmu techno hudby.

Na záver si tanečníci postupne zložili masky a vytvorenú energickú atmosféru sa snažili udržať v nadviazaní očného kontaktu s divákmi naokolo. Hoci týmto gestom na jednej strane narušili pôvodný koncept anonymity podtrhujúcej animalitu, na druhej strane tým naplno priznali a zdôraznili divákovu prítomnosť na javisku a zaradili ho tak medzi plnohodnotnú súčasť diela.
 

Projekt workshopov Píš ako tancujú z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.