Lucia Galdíková: Pulzovanie živočíšnych tiel

Text vznikol ako výstup workshopu Píš ako tancujú No. 3 (NuDaceFest 2019).
Výstup neprešiel kompletnou redakciou.

 

Festivalová dramaturgia bola rôznorodá: od diela Tomáša Danielisa, ktoré smerovalo k politickému aktivizmu cez vo svojom prístupe polemickú inscenáciu izraelského súboru na tému vojnovej mašinérie (kde sa miešala naivná rovina detského pohľadu na vojnu so snahou o angažovanosť) až po výsostne tanečno-abstraktné diela. Príkladom je inscenácia man shape revised, kde po rokoch vznikla ženská verzia mužského tanečného sóla a tak mali diváci možnosť premýšľať nad rôznorodosťou tanečného prejavu ženskej interpretky a mužského interpreta. Pohrávanie sa s identitou pomocou premien podôb tela bolo možné sledovať aj v tanečnom diele Indigo. Združenie mimoOs v spolupráci so spborom Priekupník Veverička divákov konfrontovali s v dnešnej dobe nadmerným používaním až zneužívaním sociálnych médií na vytváranie vlastného obrazu a prezentáciu svojho ja. NuDanceFest tak ponúkol ukážku súčasného slovenského, ale i zahraničného tanečného umenia. Národnostne zmiešaná trojica tanečníkov v inscenácii Momentum súboru CocoonDance z Nemecka strhla publikum svojou živelnou energiou pulzujúcich tiel pripomínajúcich až akési pradávne plazy.

V prítmí sa najprv objavujú len kontúry tiel troch tanečníkov ležiacich na zemi. V náhlych zábleskoch svetla sa postupne plazivými pohybmi premiestňujú z jedného bodu do druhého. Ich tváre však zahaľujú tmavé kukly, ktoré znemožňujú vidieť ich výraz. Zároveň sa tak z nich stávajú nekonkrétne bezpríznakové stvorenia – aj vzhľadom na ničím nešpecifické ordinárne oblečenie tmavých farieb. Rýchlosť a nepredvídateľnosť ich pohybu vytvára dojem, že diváci sa ocitli v neznámom teritóriu akýchsi živočíchov z pradávnych čias či z inej planéty. Diváci uzatvárajú scénu po štyroch stranách, nízko spustené reflektory ju zasa ohraničujú zhora. Zvýrazňujú zároveň indiferentný a klaustrofobický pocit, že sa možno nachádzame niekde pod povrchom zeme. Je ťažké zistiť, či nám potenciálne hrozí nejaké nebezpečenstvo, keď sa jedno z hybridných indivíduí náhle, akoby útokom priblíži až na dosah.

Diváci sa nachádzajú priamo na javisku a zväčša sedia na jednej úrovni s týmito neidentifikovateľnými bytosťami. Spoza hraníc ich teritória sledujeme, ako postupne ožívajú a podmaňujú si prázdny scénický priestor. Sú zelektrizovaní signálmi, ktoré akoby, vychádzali priamo z energetických polí umiestnených pod nimi. Na horizontálne sa pohybujúce telá tanečníkov dolieha neustále búšenie techno hudby, pričom zospodu im dodáva energiu neviditeľná moc podlahy, ku ktorej sú až magneticky pripútaní. Oba tieto impulzy sa bijú v ich telách a ústia do prudkých šklbavých kontrakcií rôznych častí tela – stehna, zadku či časti chrbtice. Z rozpohybovaného svalu sa kmitanie rozširuje a prechádza do vlny, ktorá lomcuje celým telom a doslova ho ohýba do rôznorodých, často neprirodzených polôh. Choreografka Rafaele Giovanola vytvorila originálny register pohybov – napríklad špecifickú chôdzu, akési ťahavé miniatúrne kroky, ktorými sa posúvajú tieto organizmy vpred. Ich telá sa postupne dvíhajú a odliepajú zo zeme. Zároveň v repetitívnych pohyboch smerom hore a dolu neustále kývajú hlavou alebo celou vrchnou časťou tela v súlade s  rytmom techno hudby.

Spoza mixovacieho pultu udáva po celý čas tempo Franco Mento, ktorý sa v uvoľnených pohyboch sám oddáva atmosfére a dunivým beatom. Na rozdiel od trojice tanečníkov disponuje väčšou slobodou. Tí až v momente, keď si odhalia tvár, začnú pristupovať k divákom a snažia sa ich vyburcovať do spoločného vlnenia a kmitavých pohybov. Očný kontakt však narúša doposiaľ budovaný odstup a celkový koncept. Zrazu pred nami vzpriamene stoja traja tanečníci odhaľujúci svoje identity, individuality a vyzývajú nás k podobným pohybom, aké ovládajú aj ich telá. Hoci je táto sekvencia spontánnejšia – tanečníci využívajú prvky parkouru, skáču v rôznych variáciách spoločných zostáv – nedochádza ku koherentnejšiemu dramaturgickému prepojeniu so záhadným svetom „prajašterov“, akým nás privítali a inscenácia tak vo svojom koncepte vyznieva pomerne ambivalentne. Vo svojich výrazových prostriedkoch sa totiž v polovici triešti a narušuje svoj vizuálno-pohybový kód. Akoby sledovala dva rôzne ciele, ktoré sa vo svojej nesúrodosti nikdy nestretnú.
 

Projekt workshopov Píš ako tancujú z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.