Miroslav Lukačovič: KIOSK – Stánok pre vyvolených

Text vznikol ako výstup workshopu Píš ako tancujú (Kiosk 2018).
Výstup neprešiel kompletnou redakciou.
 

Čo je „iné“ na festivale KIOSK, ktorý jeho dramaturgovia hrdo označujú ako „letný festival iného slovenského divadla a tanca“, oproti ostatným „neiným“ slovenským divadelným festivalom? Bolo by príjemné slepo prijať jednoduchú myšlienku, že Slovensko má iné divadlo, iný tanec a predovšetkým iné myslenie nového – „odvážneho diváka“. Taktiež by bolo jednoduché súhlasiť s jednou z profilových téz festivalu: „Dramaturgia festivalu sa zameriava na divadlo, tanec, performatívne umenie, ktoré originálnou a objavnou formou rieši aktuálne obsahy umenia a spoločenských problémov. Pozývame autorov a divákov s odvahou hľadať, byť autentickí, pravdiví, autorskí a aktuálni. Prezentujeme tvorcov so záujmom kriticky myslieť o svete.“ (http://www.kioskfestival.sk/festival/).

V nasledujúcich vetách však budem naschvál skeptikom (či skôr realistom?), ktorý sa (nie z rozmaru, ale z potreby) pokúsi dokázať, že KIOSK nie je festivalom pre nového a už vôbec nie odvážneho diváka, ale overeným stánkom pre pár vyvolených.

Kvalitu vybraných inscenácii, ktoré vo veľkej väčšine reflektovali viac spoločenskú situáciu spred dvadsiatich rokov ako súčasnosť, chce snáď ospravedlniť aspoň kontroverzná téma festivalu: Proces, ktorý sa podľa dramaturgov festivalu vyznačuje procesuálnosťou, experimentovaním či improvizáciou a môže byť tak omylom, ako aj úspechom.

Hlavným problémom, ktorý sa pri premýšľaní nad názvom ročníka ponúka, je fakt, že väčšinu inscenácii nemôžeme označiť za procesuálne, ale za uzavreté divadelné (a snáď i tanečné) artefakty. To, že sú v niektorých prípadoch naozaj omylom nie je podľa môjho úsudku atribútom procesuálnosti, ale kvality samotného artefaktu, či jeho tvorcov. Názov ročníka preto nepovažujem za adekvátny, skôr mám pocit, že je len nasilu našitým nadpisom pre vopred vybratý program. V „alternatívnych kruhoch“ však slová ako procesuálnosť, či experimentovanie veľmi dobre znejú.

Zásadným problémom (nie len tohto ročníka) festivalu je však fakt, že divadlo potrebuje diváka. Festival KIOSK (ktorého téma minulého ročníka bola Nový divák !!!) je uzavreté spoločenstvo umelcov a kritikov, ktorí by síce určite mali vidieť a interpretovať súčasné „iné“ divadlo a tanec, ale publikum (chvalabohu, či skôr bohužiaľ?) netvoria len ľudia, ktorí divadelné umenie študujú, či študovali, ale práve naopak. Na všetkých predstaveniach ročníka 2018 som ako účastník workshopu videl vždy rovnakých ľudí. Boli to predovšetkým umelci, ktorí svoje umelecké videnie „súčasnosti“ prezentovali deň predtým, alebo potom, na rovnakom mieste – v rámci festivalu KIOSK. Za všetko hovorí malá poznámka pod programom festivalu: „Na predstavenia označené hviezdičkou (*) je možné si zakúpiť individuálny lístok, aj pokiaľ nemáte alebo nechcete permanentku celého festivalu“ (http://www.kioskfestival.sk/kiosk-2018/program/).

Je trúfalé myslieť si, že permanentku na celý festival si zakúpi divák Mestského divadla Žilina. Pravdepodobne sa k vybraným predstaveniam pre „bežného diváka“ ani nedostane. Plagáty informujú len o termíne festivalu, facebooková udalosť taktiež neobsahuje ani len výpis konkrétnych predstavení, ktoré budú na festivale odprezentované. Áno, človek ktorý hľadá, nájde tieto informácie na webovej stránke festivalu. Ak však zareaguje len na udalosť na sociálnych sieťach, či uvidí plagát festivalu niekde v Žiline a vyberie sa do Stanice Žilina – Záriečie namiesto kávy v klimatizovanom priestore, môže sa mu stať, že zistí, že on nie je novým divákom a dokonca sa ani nepozrie na proces (ktorý na dôvažok ani nie je úplne procesom), pretože permanentiek pre kritikov a tvorcov je toľko, že sa na jednotlivé predstavenia ani nedostane.

Je preto neadekvátne vnímať festival KIOSK ako dôstojnú alternatívu pre iného diváka, ktorý sa pozrie na iné umenie. Festival KIOSK má však evidentne naozaj byť veľmi milým stretnutím zaujímavých ľudí, ktorí majú ambíciu veci meniť a prinášať aj iné umenie. A keďže predchádzajúcu vetu píšem v (možno naivnej) domnienke, že ťažiskové problémy, ku ktorým smerovala moja kritika vznikli nechcene a nie z vypočítavosti, verím, že festival KIOSK tu raz naozaj bude pre nového diváka.
 

Projekt workshopov Píš ako tancujú z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.