Jaro Viňarský: Na Slovensku neexistuje pre tanec divácka základňa

Jaro Viňarský (foto archív J. Viňarského)Stanislav Dobák, Jamie Lee: ‘DIS-EASE’ (foto E. Racova)Tanečná spoločnosť Artyci / Milan Kozánek: As It Is (foto E. Racova)Lukáš Homola a kol.: Erózia (foto E. Racova)Markéta Stránská:  LeŤ (foto E. Racova)Tomáš Janypka: SONGLINES (foto E. Racova)

Slovenský tanečník a choreograf Jaro Viňarský spustil začiatkom roka veľmi ambiciózny projekt O umení tela. Na jednej strane má pomôcť k pravidelnejšiemu a systematickejšiemu uvádzaniu slovenského súčasného tanca a prezentácii domácich umelcov, na druhej strane stimulovať kontinuálnu kultiváciu vzťahu diváka k tanečnému umeniu. Spolu so združením SKOK! spustili projekt v banskobystrickej Záhrade, plány do budúcnosti sú však ešte cieľavedomejšie.

Čo ťa viedlo k nápadu vytvoriť koncept celoročnej tanečnej dramaturgie?
Tanečná komunita dlhodobo rieši niekoľko problémov. Jedným z nich bola donedávna podpora, ktorá však už aktuálne na tom nie je až tak zle vďaka systémovým zmenám a vzniku Fondu na podporu umenia. Pretrvávajúcim problémom je fakt, že neexistuje divácka základňa. Súvisí to aj s tým, ako je slovenský divák nastavený voči nemainstreamovému umeniu všeobecne. Nie je to však tak celkom jeho vina, ide o komplexnú záležitosť. Alternatívna scéna je roztrieštená, a to aj napriek tomu, aká je maličká. Rovnako roztrieštené je uvádzanie tanca. Síce existuje, a to vďaka kultúrnym centrám, ktoré sú od začiatku ich vzniku súčasnému tancu otvorené, stále je to však v niečom nedostatočné. Ak má tanec do povedomia ľudí vstúpiť viac, tak potrebujeme systémovejšie riešenie. Také, ktoré sa nebude riešiť zhora, ale zdola – od nás.

Momentálne sa projekt O umení tela realizuje v Kultúrnom centre Záhrada. Prečo si sa rozhodol práve pre tento banskobystrický priestor? A v akej miere ho plánuješ rozšíriť v ďalších rokoch?
Projekt som najskôr ponúkol Záhrade, pretože mám s týmto centrom dobré skúsenosti a na vytvorenie dramaturgie som tu dostal celkom voľnú ruku. Kultúrnych centier je však stále viac. Anténa ich momentálne združuje až 19. Nie všetky disponujú ideálnymi podmienkami pre tanec, ale dnes sa predsa divadelné a tanečné umenie nerobí len v klasických divadlách. Dnes sa dokážeme dostávať do ďalších súvislostí a prepojení, tvoria sa rôzne site specific projekty, ktoré majú predpoklady fungovať v konkrétnych priestoroch a podobne. Už teraz máme v projekte dokonca niekoľko bodov, ktoré sa realizujú aj mimo Záhrady, na žilinskej Stanici. Ideálne by sme časom chceli dramaturgický koncept rozšíriť na celé Slovensko. Nejde však o to, prebrať kurátorskú vládu nad tancom. SKOK! nechce tento priestor celý ovládnuť, ide nám o vyššie a komplexnejšie riešenie situácie a zároveň nechceme ísť proti niečomu, čo už v konkrétnych centrách majú nastavené, čo chcú v rámci tanca ponúkať. Chceme skôr spojiť tieto veci s našimi ideami a nápadmi a z toho vytvoriť konkrétny ročný program.

Odpoveď na otázku sa však spája aj s témou financií. Už pri žiadosti o dotáciu pre tento projekt som využil maximálnu výšku možnej podpory. Otázka nastavenia vyššej sumy v danom grantovom programe nie je reálna. Je tu však možnosť náklady na realizáciu projektu rozdeliť. Takmer každé centrum už teraz dáva nejakú časť svojho rozpočtu na tanec. Tento projekt je financovaný čisto z našich zdrojov, ktoré tvorí hlavne podpora z FPU. Záhrada sa tentokrát vo veľkej miere svojej finančnej účasti vzdala, bolo to logisticky jednoduchšie riešenie. Existuje však možnosť, že centrá budú v budúcnosti riešiť praktickú stránku projektu a financie a SKOK! v spolupráci s ďalšími združeniami z oblasti tanca bude riešiť zvyšok – teda konkrétny dramaturgický plán.

Dramaturgický plán pre Záhradu prebieha už od začiatku roka. Na základe čoho vznikala konkrétna skladba predstavení a workshopov?
Chcel som vytvoriť model, ktorý bude možné varírovať. Nelámal som si hlavu s presným vyhraneným kontextom. Mám rád diverzitu, radšej sa pozriem, čo všetko je v ponuke, s akými témami inscenácie pracujú a až na základe toho ich prepájam. Slovenská scéna nie je až taká veľká, aby som mohol prísť s vymysleným kontextom, s jednou konkrétnou témou a k nej by som hľadal produkcie. Veľa by som toho asi nenašiel, preto to robím naopak a až potom hľadám dramaturgické kľúče. V októbri máme napríklad dva večery: v rámci jedného sú na programe dve ženské sóla, v ďalší večer dve mužské. A to nie je jediný dôvod, prečo som dal dokopy práve tieto dve a dve sóla. Ich scénické a choreografické riešenia sú totiž veľmi kontrastné, jedno je mužské, druhé je ženské, to je viac tanečné, toto zasa viacej divadelné a podobne. Pri tvorbe programu to teda nie je len otázka tematizovania, ale aj takýchto naoko jednoduchých prepájaní.

Ako si už spomenul, vo viacerých kultúrnych centrách po celom Slovensku sa pravidelne uvádzajú tanečné predstavenie, niektoré z centier – ako napríklad Stanica Žilina-Záriečie – fungujú aj ako miesta pre tanečné rezidencie či ako koproducenti konkrétnych diel. V čom teda môže byť projekt O umení tela pre nich prínosom?
Tieto centrá sú zväčša multižánrovo zamerané a vo väčšine z nich nefungujú dramaturgovia pre tanec, ktorí by dokázali danému centru ponúknuť aj nejaký rozsiahlejší kontext a ďalšiu úroveň informovanosti. Tanečné predstavenia sa tu síce uvádzajú, ale neexistuje konkrétna periodicita a predstavenia sú zároveň „opustené“. Často sa stretneme s tým, že divák, ktorý ide prvýkrát na tanečné predstavenie a náhodou mu nesadne, alebo ho nepochopí, urobí jednoduchý záver a nabudúce už možno nepríde. Preto som si povedal, že by bolo dobré ponúknuť týmto priestorom aj niečo navyše. V rámci spolupráce im pomôcť v dramaturgii a zároveň priniesť k predstaveniam istú nadstavbu. A to napríklad prostredníctvom profesionálne moderovanej diskusie, ktorá dielo nekritizuje, ale ponúkne divákovi kontext tvorcu a môže ho zároveň naviesť k ďalším možným pohľadom na videné predstavenie. Zámerom je teda nielen zohnať publikum a dostať ho k tancu, ale aj vychovávať aktívnych divákov, ktorí sa budú v budúcnosti o tanec zaujímať.

Podtitulom projektu je heslo: Nebojme sa tanca! Aké ďalšie formy „kultivovania“ diváka okrem spomenutých diskusií projekt ponúka?
Aktivity, ktoré sme so SKOK!-om robili už počas siedmich aktívnych rokov, súviseli so systémovejším nastavením. Predchodcom aktuálneho projektu je podujatie WorkShoW, v rámci ktorého sme v piatok uviedli konkrétne predstavenie a počas nasledujúceho víkendu bol divákom zasa ponúknutý workshop s jeho tvorcami. Máme za sebou už 22 takýchto akcií. V centre tanca je telo, fyzikalita, a to súvisí aj so životom. Ide teda o ďalší prienik, ktorý môže pomôcť dostať diváka bližšie k tancu – keď začne chápať, že to nie je len nejaké tancovanie si, nie je to len zábava. Divák má predsa tiež telo, len ho používa iným spôsobom. To ma inšpirovalo k organizovaniu ďalších víkendových workshopov s tvorcami, ktoré sú zamerané v prvom rade na neprofesionálnych tanečníkov a amatérov. Pre tých, ktorí chcú tanec zažiť aj na vlastnom tele. Workshopy sú kreatívne ladené, nejde o vyučovanie tanečných techník, ale skôr o to, dostať účastníkov k ich vlastnému telu. Ukázať im, ako sa telom môžu vyjadrovať. Verím, že slovenský divák naozaj nie je hlupák. Ak mu však predstavíš nejakú vec a ešte z oblasti, v ktorej je stratený a nič viac mu k tomu neponúkneš, tak nečakaj, že sám porozumie a opäť príde.

Tanečná komunita dlhodobo bojuje s tým, že neexistuje konkrétny priestor, kde by sa tanec centralizoval, vďaka čomu by sa mohla kontinuálne rozširovať aj divácka základňa. Myslíš si, že tento projekt by mohol dočasne vyriešiť túto situáciu?
Faktom je, že nám naozaj chýba také centrum, ako je v Prahe napríklad PONEC – divadlo pro tanec alebo Divadlo Archa. V Čechách sa však zároveň s riešením problému absencie priestoru riešila aj decentralizácia scény a situácia v regiónoch. Ani to, že budeme mať v hlavnom meste dance house, nevyrieši divácku situáciu, ak plynule s tým nepodchytíme aj mimobratislavskú oblasť. Dosiahnutie cieľa mať samostatný priestor na uvádzanie tanca sa zároveň zatiaľ zdá byť na dlhé lakte. Čo však môžeme urobiť teraz? Môžeme na to ísť z opačného smeru a využiť všetky možnosti, ktoré máme. A jednou z nich je napríklad aj uvádzanie tanca v už existujúcich kultúrnych centrách.     

Tento projekt sa realizuje pod hlavičkou združenia SKOK!, ty si však aj členom Platformy pre súčasný tanec. Plánuješ v budúcnosti v rámci tejto myšlienky aj intenzívnejšiu spoluprácu s PLaST-om?
Úprimne povedané, už tri roky rozprávam aj v rámci Platformy o hľadaní niečoho takého, ako je tento dramaturgický koncept. Momentálne je v PLaST-e práve fókus na hľadanie priestoru pre tanec. Intenzívnejšiu recipročnú spoluprácu by som si však v budúcnosti určite prial. PLaST je pre mňa epicentrom, v ktorom zhromažďujeme to, čo je problematické na mnohých úrovniach. Ale malo by to byť aj miesto, kde definujeme všetky možnosti riešenia, ktoré existujú. Členovia sú podľa mňa na to, aby každý z nich podľa svojho zamerania a záberu prispel k riešeniu nastolených problémov. PLaST má byť skôr advokátom tanečnej komunity. Vykonávateľmi riešení môžu byť konkrétni členovia a ich združenia, ako je to teraz v prípade SKOK!-u. Zmysel komunity je v tomto prepojení.

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Cvečková, Katarína. Jaro Viňarský: Na Slovensku neexistuje pre tanec divácka základňa. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2018. [cit. 24.6.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z https://www.mloki.sk/node/852.