Dominika ŠirokáNemecká prehliadka súčasného tanca sa tento rok rozhodla zmeniť názov z Tanzplattform Deutschland na Tanzplattform in Deutschland. Navonok marginálny rozdiel je v skutočnosti veľkým krokom. Tento festival sa možno vôbec ako prvý svojho druhu vzdáva prívlastku národnej prehliadky. Dôvodmi sú globalizácia i vzostup extrémneho pravicového hnutia v Európe.
Nemecká Tanzplattform bola vždy tak trochu netradičným festivalom. Vznikla podobne ako mnohé ďalšie národné tanečné platformy – ako lokálne výberové kolo pre medzinárodnú súťaž Festival de la Danse vo francúzskom Bagnolete (dnes pod názvom Rencontres chorégraphiques internationales de Seine-Saint-Denis). V Nemecku však ide o putovnú prehliadku, ktorá sa každý druhý rok usídli v niektorom z tunajších miest a centier súčasného tanca. Návštevníkom ponúka nielen možnosť vidieť výber zásadných produkcií uplynulého obdobia, ale i oboznámiť sa s podmienkami, v ktorých vzniká súčasný tanec v Nemecku.
Organizáciu aktuálneho vydania prebral PACT Zollverein, renomované centrum scénických umení, ktoré obýva časť bývalých uhoľných baní v porúrskom Essene. Rozľahlý industriálny areál patrí k svetovému kultúrnemu dedičstvu UNESCO a je tiež známy ako jedna zo scén multižánrového festivalu Ruhrtriennale. Na predstavenia sa tu chodí do rozľahlých hál, prestavaných na divadelné priestory. Prostredie fabriky pritom naďalej cítiť na každom kroku. Na úzkej chodbe pred vstupom do sály sú v bývalých baníckych sprchách napríklad dodnes v štrbinách steny poukladané mydlá. Atmosféra v PACT-Zollverein sa však počas Tanzplattform nedala označiť za veľmi proletársku. Vo vykachličkovanom foyeri sa počas festivalu intenzívne networkovalo. Na provizórnom bare sa podávalo bio-pivo a vkusné porcie pečenej zeleniny. Nechýbala ani reťaz z farebných žiaroviek. Festival tak získal kulisu hipsterskej industriálnej romantiky. Prehliadka však ukázala i prostredie vysokej kultúry v nemeckej periférii a jej veľmi moderný ráz. Časť programu bola totiž vysunutá do mestských divadiel v Essene a Gellsenkirchene s pozoruhodnou povojnovou i súčasnou architektúrou. Ďalšia časť sa odohrávala v akadémii umení Folkwang Universität der Künste, ktorú kedysi formovala napríklad Pina Bausch. Dnes sídli v tesnej blízkosti komplexu bývalej bane – ako inak, v dizajnovej novostavbe.
Veľkolepé priestory pre umenie (rekonštruované haly, moderná univerzita a divadlá) pritom v problematickom regióne Porúria vyslovene vytŕčajú. Pre súčasný tanec v Porúrí v zásade platí, že sa tu občas pracuje, ale nežije. Práve tieto špecifické diskrepancie a výzvy súčasného tanca v kúte republiky by sa len ťažko dali pochopiť zo sedadla v berlínskom divadle. Aj to je jedna z najzásadnejších devíz putovnej showcase.
Festival 21. storočia
Organizátorom Tanzplattform však nestačil ani dôraz na lokálne špecifiká, s aktuálnym ročníkom sa vzdali i ambície slúžiť ako „výkladná skriňa“ nemeckého tanca. Prvý z dôvodov je uvedomenie si problému zostavenia výberu „toho najlepšieho“ z nemeckej tanečnej tvorby. Program Tanečnej platformy v Nemecku pôsobí skôr ako ponuka, ktorá je len jednou z možností. To je moderný, demokratický kurátorský prístup, ktorý subjektívnosť výberu a ďalšie praktické aspekty festivalového programovania (priestory, plánovanie, financie) nekašíruje autoritou inštitúcie národnej showcase. Ďalším dôvodom, pre ktorý Tanzplattform tento rok redefinovala svoju úlohu, je silná internacionalizácia súčasného tanca. Aj festival v Porúrí priam programovo ukazoval množstvo medzinárodných tímov a koprodukcií. V projekte Temporary Title francúzskeho choreografa Xaviera le Roya sa v dlhom zozname účinkujúcich vyníma len jediné nemecky znejúce meno a medzi koproducentmi dokonca nefiguroval jediný nemecký partner.
Svet súčasného tanca dnes podlieha logike globalizovaného sveta a len ťažko sa dá ešte oklieštiť na hranice národných štátov. Choreografi a tanečníci majú bežne zahraničné školy a ich tvorba sa rozprestiera na osi niekoľkých kontinentov. Nie je vôbec neobvyklé, ak by mal len v jedinej tanečnej inscenácii každý celkom iný pôvod. A to už nehovoriac o tréningoch a rezidenciách, ktoré ešte väčšmi posilňujú mobilitu tvorcov. Samostatnou kapitolou by boli medzinárodné koprodukcie, ktoré podnecujú tvorbu v rámci nadnárodných sietí. Nehovoriac o tom, že termín „nemecký“ znie ako prázdny pojem. Prinajlepšom si pod ním každý predstavuje niečo iné. Prinajhoršom sa redukuje akurát na zbierku konzervatívnych klišé, s ktorými sa v Nemecku oháňajú pravicoví populisti. Tanzplattform tak odklonom od myšlienky národnosti len adekvátne reaguje na zmenu reality v tanci vo svete na začiatku dvadsiateho prvého storočia. Ba čo viac, je priam politickým gestom.
Posledným dôvodom, prečo sa Tanzplattform rozhodla charakter národnej prehliadky spochybniť, je práve príbuznosť takéhoto typu festivalu s nacionalistickým konceptom. Showcase, ktorá sa zakladá na reprezentovaní tanca určitého národa, chtiac-nechtiac reprodukuje národniarsku logiku. To je v kontexte aktuálnej spoločensko-politickej situácie čoraz zložitejšie. V krajinách s multikultúrnym obyvateľstvom ako Nemecko tým jednak hrozia praktiky marginalizovania a podreprezentovania menšín. V súvislosti s týmto vývojom sa v západnom svete navyše sformovala neokonzervatívna vlna nacionalizmu (tzv. identitári alebo tzv. nová pravica), ktorá sa s antiglobalistickým gestom zasadzuje za zatváranie hraníc a šíri fantázie hrozby nepriateľa zvonku. Často tak robia na dosiahnutie populistických cieľov.
A čo na to kurátori súčasného tanca? Na rannej debate venovanej národným platformám zvyšku sveta (resp. Poľska, Filipín, Taiwanu a Nigérie) bolo možné odčítať rôzne názory. Niektorí stále chápu národné platformy ako dôležité miesto pre stretávanie a zviditeľňovanie súčasného tanca. No ozvali sa aj kritické hlasy. Napríklad brazílska kurátorka Nayse López, ďalšia hovorkyňa v pléne, odmieta možnosť, že by sa prepojenosť národných platforiem neokonzervatívnej politiky naďalej ignorovala. Takto sú festivaly s populistickými politikmi na jednej lodi: „Hráme ich hru.“
Festival Tanzplattform pritom naštartoval iný smer. Jeho tohtoročné vydanie bolo príkladom, ako sa dá národná prehliadka vynájsť nanovo: ako inštitúcia s nadnárodným charakterom, ktorá vyzdvihuje miesto, v ktorom sa koná. Je rovnako globálna ako lokálna. To sa dá nazvať ako nová hra.
