Adina s Lídou nebudú sedieť v kúte... jednej cely

Možno nebudem ďaleko od pravdy, ak poviem, že sa po májovej Prahe v roku 1945 rozprával vtip: Na Pankráci sa stretnú Baarová, Mandlová, Krupková, manželka K. H. Franka a jedna Židovka. Mnou vymyslený úvod vtipu Martina Kinská premenila v scénickú realitu pod názvom Pankrác '45, uvádzanú v pražskom Švandovom divadle a hosťujúcu v Bratislave v rámci Festivalu Astorka.

V skutočnosti sa tieto osobnosti v jednej cele nikdy nestretli, ale Kinská (autorka textu, aj režisérka v jednej osobe) vytvorila fiktívnu situáciu, v ktorej poodhalila dodnes kontroverzné historické okolnosti bezprostredného povojnového šialenstva. V ňom totiž brat nepoznal brata a Čech pod vplyvom šesťročnej krvavej totality považoval každého Nemca a jeho okolie za kolaboranta. Tému tejto ambivalentnej a dodnes historikmi nedostatočne preskúmanej chaotickej doby prezentuje cez osudy výnimočných žien, ktoré sa stali obeťami systému. Kým prípady Baarovej a Mandlovej sú širšej verejnosti vďaka ich značnej bulvárnosti ako-tak známe, tak členka odboja Jana Krupská prináša do sveta kolaborantov a turbulentných zvratov vojnovej a povojnovej mašinérie inú, menej trblietavú, zato životne trpkejšiu optiku. Podobne ako postava neznámej ženy, ktorej totožnosť sa odhalí až v polovici príbehu – ide o Karolu, manželku ríšskeho štátneho ministra a generála polície v Protektoráte Čechy a Morava K. H. Franka. Tak sa v intímnom strete prepájajú svety rôznych životných poetík a žien, ktoré sa objektívne neprevinili (heterogénne v tomto zmysle pôsobí piata väzenkyňa – Židovka Julča, jediná historicky nepodložená postava, ktorá v cele podnecuje konflikty, ale veľa sa o nej nedozvieme), no sfanatizovaná ľudová masa ich pokladá za subjektívne vinné.

Veľkým pozitívom hry i inscenácie je vernosť historickým faktom (ako obdivovateľ, a dovolím si povedať, že aj znalec života Adiny Mandlovej, to len potvrdzujem), ako i to, že tieto dejinné súvislosti a privátne výpovede o životných okolnostiach daných väzenkýň nie sú do textu implikované násilne. Informácie sú do replík vkomponované tak, že nerušia plynulý a logický priebeh situácie, nevyvolávajú v nás pocit encyklopedickosti a dokážu podstatne podporiť napätie i rozšíriť dobový kontext. Javiskové situácie pritom nemajú kauzálnu nadväznosť, sú mikrosvetom samým osebe, s cieľom sústrediť sa na jednu z pätice žien, alebo charakterizovať v širších historických reláciách nedávny svet za múrmi väznice. Skvelými príkladmi sú mrazivá scéna menovania hercov z neslávneho stretnutia divadelníkov po atentáte na Heydricha, keď sa museli všetci českí dramatickí umelci zdvihnutím pravice prihlásiť na stranu nemeckej orlice, ale aj Krupkovej prerozprávanie (v podaní civilnej, až dievčensky jemnej Evy Josefíkovej) výsluchov gestapáka Schultzeho.

Z hereckej stránky popredné miesto zaujíma Klára Cibulková ako Adina. Nenapodobňuje pritom kultovú českú celebritu, neštylizuje sa do prejavu slávnej herečky, ale prenáša na javisko signifikantný Adinin životný princíp. Prudká bezprostrednosť, počiatočná bohémska bezstarostnosť, smiech cez slzy, britký humor kombinovaný s prízemnými poznámkami vypovedanými cez šarmantný úsmev, ironický nadhľad či cynický prízvuk. Cibulková sa pritom zbytočne neštylizuje do historického predobrazu svojej roly. Réka Derzsi ako Lída (všimnime si, že po Táni Pauhofovej vo filme už jej druhá slovenská predstaviteľka) však nerobí ani jedno, ani druhé – netvorí ani vernú kópiu Baarovej, ani jej svojbytný javiskový výklad. Jej prejav oplýva exaltovaným gestom a nadľahčeným konverzačným tónom, no ničím viac. Afekt a hraný pátos prekryl čokoľvek iné. Ak Jan Werich povedal, že Lída bola iba hlúpa a naivná, tak podobne ju aj Derzsi hrá, len tá prostota je na hodinu a pol trvajúcu inscenáciu až príliš bezobsažná.

Pankrác '45 je inscenácia prezentujúca dodnes citlivú tému povojnových českých perzekúcií cez vecný a dobe verný textový i režijný pohľad. Cez historické osobnosti, triezvo, bez moralizovania či subjektívneho obhajovania (Kinská využíva tie argumenty, akými sa bránili skutočné predlohy postáv), ponúka divadelne a informačne lákavý kúsok pre fajnšmekrov. No možno len pre nich, lebo divák, ktorý nepozná kontext Protektorátu (vrátane heydrichiády) alebo nič netuší o príčine zlostnej Adininej poznámky o Jiřine Štěpničkovej, ostane značne ochudobnený.

Bibliografický záznam: Mišovic, Karol. Adina s Lídou nebudú sedieť v kúte... jednej cely. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2017. [cit. 14.12.2017]. ISSN 1339-8113. Dostupné z https://www.mloki.sk/node/799.