Galéria plná hrôzy

La Veronal: Sienou (foto C. Bachratý)La Veronal: Sienou (foto C. Bachratý)La Veronal: Sienou (foto C. Bachratý)La Veronal: Sienou (foto C. Bachratý)

Dnes už renomovaný festival Bratislava v pohybe sa divákom opäť tento rok pokúsil priniesť to najzaujímavejšie zo slovenskej i svetovej scény súčasného tanca. Na 21. ročníku mohli dychtiví diváci vidieť celkom sedem predstavení súborov z Južnej Kórey, Taiwanu, Španielska, Švajčiarska, Maďarska a Slovenska. Jedným z najväčších ťahákov bol španielsky súbor La Veronal s ich Sienou, ktorú uviedli v historickej budove SND.

 Akonáhle divák vstúpi do kaplnky slovenského divadelníctva, už ho tvorcovia vťahujú do minulosti, aby sa mohol zamýšľať nad vývojom motívu krásy a ošklivosti ľudského tela. Na javisku vidí gigantickú Urbinskú Venušu, obraz od talianskeho maliara Tiziana, alegóriu dokonalosti ženského pôvabu v renesančnom ponímaní. Dej sa totiž odohráva v uzavretej miestnosti akejsi galérie, ktorá však môže byť pokojne aj múzeom, kostolom či čakárňou na posmrtný život. Asociujú to steny miestnosti – vystupujú do klasickej rímsy, ktorá pripomína historickú budovu, nechýbajú semišové lavice, mäkké bodové svetlo, ani strážnik v obleku. Dokonca aj audio sprievodca je tu prítomný v podobe dvoch komentátorov, ktorých hlasy takmer neustále počujeme z reproduktorov. Práve tí ovplyvňujú a presviedčajú diváka, čo a ako vidí. Po čase sa množstvo myšlienok v textoch alebo v komentároch zhutňuje takým spôsobom, až máme dojem, že na javisku ide viac o sny než o realitu, abstrakcia prevyšuje logiku. Divák si je spočiatku istý, čo vidí a aký to má význam. Jeho racionalita sa ale začne pomaly rúcať. Nielenže mu komentátori začnú núkať svoju interpretáciu talianskej maľby (napokon sa však ukáže, že rozprávajú o úplne inom obraze), ale začne byť svedkom náhodných a nepredvídateľných scén – spadnutia mŕtvoly, príchodu a odchodu nemocničného vozíka, na ktorom leží telo v striebornom obale, z ktorého vyskočí tanečnica... Aj šermiarsky duel ako zdanlivo ústredná situácia, ktorej sa divák drží, pretože tomu odpovedajú aj kostýmy všetkých tanečníčok, sa nakoniec presúva do podoby abstraktnej vidiny budúcnosti.

Tvorcovia sa po celý čas pohrávajú s divákovou pozornosťou a nabádajú ju k cieleným presunom. Príkladom je neustále prichádzajúci a odchádzajúci nemocničný vozík, ktorý sa mení na nákupný vozík, akoby chcel režisér Marcos Morau zistiť, či si to divák všimne. Alebo polonahá dvojica performeriek, ktorá zvodne upútava divákov, zatiaľ čo v pozadí sa strážnik objektu mení na farára pripravujúceho sa na smútočný obrad. Tanečníčky pritom dokážu navodiť pocit, že sú siamské dvojčatá, či mutant so štyrmi končatinami. Aby toho nebolo málo, tvorcovia využívajú aj psychologickú hru s déjà vu. Scény sa opakujú, komentátori do nich buď oneskorene, alebo vopred zasahujú. Aj svetelný dizajn radikálne ovplyvňuje celkový tvar. Niekedy tvorcovia využívajú teplé a pokojné farby, inokedy agresívne stroboskopické svietenie. Všetky výjavy sú napriek ich pomalému tempu také roztrieštené, že je lepšie si skôr užívať vizuálny zážitok a výborné choreografie, než hľadať príčinu jednotlivých konaní.

Niet divu, že sa z tohto chaosu dostane jediná návštevníčka galérie rovno na katafalk. Takáto absolútna intelektuálna pozornosť by skolila nejednu slabšiu povahu. Dáma, ktorá celý čas reaguje na nezmyselné situácie okolo seba a roztrasená sa potkýna o lavice, nakoniec skonáva. Obraz Venuše, ktorý kedysi obdivovala a v ktorom si možno túžobne predstavovala samú seba, je nahradený obrazom jej vlastného konca. Dve dvojice performeriek, ktoré v dokonalej symbióze pohybov akoby stelesňovali jedno nekončiace telo, vzápätí symbolicky pohybom stvárnia kľúčové výjavy z ľudských dejín (prvotnopospolnú spoločnosť, Ježiša Krista nesúceho svoj kríž, či hákový kríž). Predznamenáva táto pohrebná scéna koniec ľudstva ako to predznamenal americký filozof Francis Fukuyama? Ak áno, tvorcovia neočakávajú šťastný koniec. Rám bývalého obrazu nakoniec prekročí monštrum v lesklej šedej kombinéze, ktoré akoby vyšlo zo stránky nejakého komiksu, či z filmu Davida Lyncha. Surový vrchol, ktorý mrazí.

 Siena je paródiou slovného opisovania vizuálneho diela. Skladá sa z mnohých roztrieštených epizód, pre ktoré je nemožné nájsť zjednocujúci prvok. Každý divák si musí túto mašinériu jednotlivo selektovať, analyzovať, kontemplovať a skladať podľa vnútorného cítenia. Ide o vizuálne bohatú slávnosť symbolov a obrazov, v ktorej sa nekonečná multiplicita ešte mnohonásobne prehlbuje. Ide o hrôzostrašnú reflexiu umenia, ktoré sa z pôvabnej Venuše stalo gýčovou ozrutou.

Bibliografický záznam: Molnár, Jakub. Galéria plná hrôzy. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2017. [cit. 14.12.2017]. ISSN 1339-8113. Dostupné z https://www.mloki.sk/node/797.