Divadelná Nitra 2017, deň piaty: Akú spoločnosť si urobíš, takú ju máš

Bart  Baele, Yves Degryse, Cathy Blisson: Zvizdaľ [Černobyľ tak ďaleko, tak blízko] (foto C. Bachratý)Bart  Baele, Yves Degryse, Cathy Blisson: Zvizdaľ [Černobyľ tak ďaleko, tak blízko] (foto C. Bachratý)Bart  Baele, Yves Degryse, Cathy Blisson: Zvizdaľ [Černobyľ tak ďaleko, tak blízko] (foto C. Bachratý)

Aký silný je váš vzťah k domovu? Opustili by ste ho, keby bol, napríklad, zamorený radiáciou? Belgické zoskupenie BERLIN nám vo svojom projekte Zvizdaľ (Černobyľ tak ďaleko, tak blízko) prostredníctvom dokumentárneho filmu približuje príbeh dvojice, ktorá sa odmietla odsťahovať zo svojej dediny aj napriek tomu, že sa po výbuchu černobyľskej jadrovej elektrárne ocitla na území nebezpečnom pre život. Naďa a Petro Opanassovičovci (alebo Baba a Ded, ako sa navzájom oslovujú) sú dnes už jedinými obyvateľmi Zvizdaľu, obce, ktorá leží v „uzavretej zóne“ postihnutej spomínanou katastrofou. No zdá sa, že sú absolútne spokojní.

Obrazy z ich života sledujeme prostredníctvom filmu, ktorý je premietaný na plátne v strede sály, ktorá pripomína arénu. Okrem toho vidíme aj tri veľké, vedľa seba poukladané Petriho misky, v ktorých ako vzorky rádioaktívneho materiálu stoja dokonalé miniatúry domu Opanassovičovcov, každý v inom ročnom období. Počas predstavenia ich sníma malá pohyblivá kamera, ktorú na diaľku ovládajú technici prítomní na javisku. Zábery z kamery potom kombinujú s filmom, čím vytvárajú koláž dvakrát nasnímanej reality. Starčekovia z Ukrajiny sú tak priamo prepájaní s našou prítomnosťou. Tým sa väčšmi otvára aj problematika okolo modernej technológie a jej nevyhnutnosti v našich životoch. V Zvizdali nie je zavedená elektrina ani plyn, o telefónnom signáli či internete nehovoriac. Nič z toho ale jeho dvom obyvateľom nechýba.

Napriek vysokému veku sú takmer sebestační. Ako hovorí Ded: „Majiteľ má kravu dojiť sám.“ Tak sa aj oni starajú o svoj maličký statok. Ak práve nepracujú, sedia na priedomí a tu i tam sa s humorom navzájom podpichnú. Taký normálny život. Ani to, že široko ďaleko nebýva žiadny iný človek, ich netrápi. Síce žijú vo vyprázdnenom priestore, spolu však tvoria fungujúci organizmus – sú ako jedna živá bunka v prázdnej Petriho miske.

Téma samoty je prítomná na pozadí celého projektu. Aj preto je zaujímavé zamyslieť sa nad samotným konceptom filmu v divadle. Vo chvíli, keď sledujeme plátno, ako hľadisko tvoríme celok, spoločenstvo. Vedomie zdieľaného momentu, rovnako ako aj neustále vnímanie ostatných divákov, posilnené zrkadlovým rozložením hľadiskového priestoru, nám dodáva útechu: nie sme tu sami – a to je vskutku príjemný pocit. Zvizdaľ k hlavnej téme festivalu prispieva úvahou nielen nad silou puta medzi človekom a jeho domovom, ale aj nad vedomím či potrebou jedinca byť súčasťou ľudského spoločenstva.

Čo je horšie: ostať sám a opustený, alebo byť pod neustálym dozorom? Posledný deň Divadelnej Nitry predstavil diela v istom zmysle zobrazujúce dva extrémy ľudského spolunažívania. Inscenácia Elity z Činohry Slovenského národného divadla vykresľuje prehnitý charakter štátneho mechanizmu socialistického režimu v Československu a poukazuje na jeho pozostatky v dnešnej spoločnosti. Je jedno v akej pozícii sa postavy nachádzajú, každý sa v „istom“ momente „istým“ spôsobom zapletie do pevnej a nepriehľadnej siete ministrov, úradníkov a udavačov, ktorá ovíja doslova celý štát.

Režisér Jiří Havelka buduje prvú časť inscenácie ako sled realisticky stvárnených scén. Postavy v nich majú jasné, čitateľné ambície a funkcie, vďaka čomu divák pomerne rýchlo pochopí praktiky a štruktúru komunistickej strany a jej poplatných štátnych orgánov. Hoci následkom mnohých formálne rovnako vystavaných scén tempo inscenácie v prvej polovici mierne upadá, Nežná revolúcia a jej symbolické zobrazenie – dekonštrukcia celého javiska – ho opäť poháňa vpred a dej posúva do druhej časti. Socialisticky pôsobiace široké nohavice, bokombrady a borovičku vystrieda šampanské na strieborných táckach, šik obleky šité na mieru a košele čisté ako svedomie, po ktorom túži každá z postáv. Vysvetľovanie a celistvosť obrazov z prvej polovice už úplne vymizli, postavy sú ochotné vypovedať len vo fragmentoch, chladne odbíjajú otázky investigatívnej novinárky, ktorá sa márne snaží zistiť pravdu o ich minulosti. Vyhýbavé a arogantné odpovede (mimochodom tak presne odčítané z úst dnešných – nielen – slovenských „elít“) dokazujú, že napriek zdanlivému koncu éry minulého režimu sa mnohé jeho praktiky a resty prenášajú aj do dnešných čias.

Aktuálna téma rezonuje aj vďaka skvelým hereckým výkonom členov súboru Činohry SND, pričom zjavná je aj ich úprimná zaangažovanosť v snahe o pripomínanie, no hlavne zachovanie neskreslenej a triezvej národnej pamäti (čo sa ukázalo na diskusii po predstavení). Elity sú vynikajúcim príkladom inscenácie, ktorá reaguje na spoločenské nálady v krajine a snaží sa vycítiť potreby súčasného publika. A kde inde by mali vznikať takéto diela, ak nie na javisku našej NÁRODNEJ scény?

Bibliografický záznam: Forkovičová, Barbora . Divadelná Nitra 2017, deň piaty: Akú spoločnosť si urobíš, takú ju máš. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2017. [cit. 21.10.2017]. ISSN 1339-8113. Dostupné z https://www.mloki.sk/node/777.