Divadelná Nitra 2017, deň štvrtý: Znaková poézia, ktorá prehovára z duše

Nowy Teatr: Jedno gesto (foto C. Bachratý)Nowy Teatr: Jedno gesto (foto C. Bachratý)Nowy Teatr: Jedno gesto (foto C. Bachratý)

Varšavský Nowy Teatr, ktorý už dlhodobo patrí medzi progresívne, doma aj v zahraničí populárne poľské divadelné scény, sa na festivale Divadelná Nitra predstavil s inscenáciou Jedno gesto. Tá je svojou formálnou čistotou a tematickou jednoduchosťou v protiklade k eklektickej a pompézne pôsobiacej poetike obvyklej tvorby tohto divadla. Jej myšlienková podstata vychádza z obyčajného života štyroch neobyčajných ľudí, ktorí na javisku prostredníctvom osobných príbehov apelujú na verejné dianie v spoločnosti.

Režisér Wojtek Ziemilski obsadil do inscenácie zámerne hercov z amatérskeho divadla pre sluchovo postihnutých. Prostredníctvom ich autentických zážitkov, skúseností a postojov adresuje tému dôležitosti a odvekej potreby komunikácie v našich životoch. Zameriava sa na možnosti konfrontácie počujúcich s nepočujúcimi, poukazuje na rozdiely medzi jednotlivými znakovými rečami v rôznych krajinách, ktoré herci zobrazujú práve cez posunkovanie slov podstatných pre ľudskú komunikáciu (láska, dobro, zlo, sex). Prostredníctvom hlavných protagonistov akcentuje režisér tiež komplikovanosť a obťažnosť situácií, s ktorými sa sluchovo postihnutí ľudia musia denne stretávať. Kriticky tak reaguje na nedostatočne angažovaný postoj spoločnosti k vyriešeniu ich existenčných problémov a uľahčeniu každodenného života. Herci vo svojich monológoch zdôrazňujú, že to, čo my môžeme vnímať ako absolútnu samozrejmosť, je pre nich často nepríjemnou prekážkou.

Tvorivý tím rovnako stavia na to, že znaková reč má neobyčajnú schopnosť nadobúdať výraznú umeleckú hodnotu, v priebehu inscenácie sa postupne stáva až akousi choreografiou, autonómnym divadlom v divadle, alebo ako vravia protagonisti – vizuálnou poéziou. Jej tvorivý aspekt je funkčne a humorne spodobený v scéne, keď sa herci snažia vymyslieť spôsob posunkovania príslovia, ktoré v znakovej reči nemá svoj vlastný ekvivalent. Do popredia sa dostáva tiež motív ľudského asociatívneho prepájania zvukov s podobou či intenzitou vlastných emócií. Režisér zdôrazňuje schopnosť znakovej reči vypovedať o pocitoch s rovnakou detailnosťou ako hudba, keď herec (Adam Stoyanov) jednotlivými pohybmi vytvára prostredníctvom mikrofónov umiestnených pod sakom rôznorodé melódie, ktoré výstižne odrážajú emócie postáv v anime videu premietanom na plátne.

Inscenácia Jedno gesto poukazuje na problémy, s ktorými sa v živote musí vyrovnať každý človek so sluchovým obmedzením. Rovnako však odzrkadľuje kreativitu a optimizmus tých, ktorí sa svojím hendikepom nenechali odradiť, ale naopak ho využili v prospech vlastného umeleckého aj existenčného rastu. Upozorňuje na dôležitú sociálnu funkciu jazyka a na to, že si človek mnohokrát neváži „vlastníctvo“ tohto existenčného fundamentu práve pre jeho zdanlivú samozrejmosť. Prostredníctvom jednoduchej formy a priamočiarej výpovede tak tvorcovia vytvorili inscenáciu, ktorá v správnych momentoch dokáže pôsobiť neskonale úsmevne, ale zároveň tiež dostatočne sugestívne.

Bibliografický záznam: Šmatláková, Lucia. Divadelná Nitra 2017, deň štvrtý: Znaková poézia, ktorá prehovára z duše. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2017. [cit. 21.10.2017]. ISSN 1339-8113. Dostupné z https://www.mloki.sk/node/776.