Pánové, bylo mi ctí s Vámi dnes hrát!

Spoločnosť (zdá sa) musí počas celých svojich dejín bez prestávky kolísať na zradných vlnách politických, spoločenských i hodnotových zmien. Môže sa však európska archa, ktorá v podpalubí chráni krásu, túžbu a morálne hodnoty, jednoducho prevrátiť? A čo horšie, môže ju niekto uniesť?

Debris Company nezaháľa, už tesne po premiére prvej časti voľnej trilógie WOW! je tu s novým kusom s názvom Únos Európy. Po Eugenovi Gindlovi tvorcovia opäť oslovili jedného z dvorných autorov Debris Company Petra Lomnického, ktorý tematizuje skľučujúcu atmosféru v Európe a rieši zmätok v otázkach morálnych a etických hodnôt na pozadí stretu rozdielnych kultúr v čase migračnej krízy. Využíva pritom metaforu mytologického príbehu o únose Európy, kráľovskej dcéry, ktorá svojou krásou očarila samotného Dia, najvyššieho olympského boha. Ten ju preoblečený za pekného bieleho býčka presvedčil, aby s ním šla na more. Európa neodolala, no kým sa spamätala, už boli na ceste na ostrov Kréta, kde Diovi porodila niekoľko detí. Debris Company v interpretácii premieňa pôvodný romantický mýtus na horor s prvkami skutočnosti. Šumivé more, nádhernú princeznú, naivitu a vášeň strieda kalná voda, strach, úpadok a chaos.

Tvorcovia opäť ako v prípade WOW! priznávajú divadelnosť priestoru. Už úvodné slová protagonistu Mariána Prevendarčíka vysvetľujú divákom, že cieľom tohto predstavenia je „nič, kde je možné všetko“ a diváci sa na to môžu „akurát tak dívať“. Debris Company používa podobný koncepčný kľúč ako pri staršej inscenácii Clear. Marián Prevendarčík prednáša filozofické úvahy o rozpade civilizácie a európskych hodnôt, pričom sa pohybuje na pomyselnej osi od jedného mikrofónu k druhému. Pritom si prenáša stojan s textom, akoby sme boli na prednáške O konci sveta. Prevendarčík výborne uplatňuje princíp hereckej skratky – strieda polohy energického sarkastika a rezignovaného skeptika, ktorý čaká na potopenie. Každý jeho výstup je prepracovanou hereckou etudou, v ktorej sa sústreďuje na detaily. Bez násilného afektu pracuje s humorom. Reaguje pritom na hudobníkov i tanečníčky za ním a tiež na publikum, ktoré niekedy odpovedá salvami smiechu (predovšetkým v scéne o „trtkaní“ alebo keď si Prevendarčík natiahne na hlavu čiernu kuklu a predstiera, že ju má odstrelenú).

Na pozadí vidíme ženské trio odeté v bielom, ktoré už pri príchode divákov do sály medzi sebou laškuje a v dobrej nálade sa pripravuje na predstavenie. Prevendarčíkove slová dotvárajú a komentujú (a to niekedy doslova) po celý čas maximálnym fyzickým nasadením. Používajú pritom rôzne možnosti fyzického výrazu tela (jednotnú i individuálnu choreografiu), ale aj slová, zvuky či mimiku tváre a grimasy. V nich dominuje Sláva Daubnerová. Zatiaľ čo prednosťou Stanky Vlčekovej a Martiny Hajdyly Lacovej sú virtuózna fyzickosť a roboticky sústredené pohyby, Daubnerovej javiskový prejav dominuje v textových pasážach a mimike. Rezonuje predovšetkým vo svojich slovných výstupoch, keď sa ako Poznámka pod čiarou obracia k nám, divákom, a pritom stojí bez pohybu alebo iba s minimálnym fyzickým vypätím. Jej choreografia je prirodzene podmienená činohernými vsuvkami. Celkovo je choreografia všetkých troch tanečníčok groteskne nápaditá s množstvom technických krokových variácií a zároveň je vyvážená hereckým prejavom Prevendarčíka a Daubnerovej v mizanscénach.

Všetci performeri podriaďujú svoje výstupy hudbe. Jej autorom však nie je Jozef Vlk, ako to býva zvykom, ale Vladimír Šarišský. Hudba je v podaní sláčikového kvarteta, ktoré je prítomné po celý čas na scéne. Spectrum Quartett (Ján Kružliak, Adam Novák, Peter Dvorský, Branislav Bielik) významne dotvára atmosféru lodného podpalubia (aj za pomoci abstraktnej scény pozostávajúcej z plátna) a zároveň je maximálne zosynchronizované s pohybmi tanečníčok. Vtipným momentom je ich herecký part. Snažia sa napodobniť Merkelovej nemecký prízvuk a neskôr šeptom čítajú definíciu dokonalého štátu a dokonalej spoločnosti. 

Únos Európy mi zaútočil na intelektuálnu kapacitu mozgu a poriadne ním zatriasol. Pamätná veta z filmového spracovania príbehu o nepotopiteľnom parníku – „Pánové, bylo mi ctí s Vámi dnes hrát,“ – nezaznela. Je teda ešte šanca na upchatie diery, cez ktorú sa dovnútra valí voda? Alebo máme dostatok záchranných člnov? Aj po dvoch návštevách javiskovej eseje o vratkej európskej budúcnosti, potom čo som maximálne aktivizoval všetky svoje vnemy, som bol miestami bezmocný v hľadaní odpovedí. Prepracovaná herecká akcia, pohybová kvalita a atmosférická hudba ma však pokojne zlákajú pozrieť si Únos ešte raz.  

Bibliografický záznam: Molnár, Jakub. Pánové, bylo mi ctí s Vámi dnes hrát!. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2017. [cit. 24.6.2017]. ISSN 1339-8113. Dostupné z https://www.mloki.sk/node/743.