MLOKi

Denníky krutosti

Prvý deň festivalu zaútočil na city. Ťažké témy našej minulosti sa objavili ako prízraky, ktoré naberajú reálne kontúry. Začalo sa to Obchodom na korze, ktorý priniesol emotívne obrazy o našej slovenskosti, neľudskosti a masovosti. A v závere večera sa všetko zaklincovalo ťažkou dokumentárnou inscenáciou Hviezdy sú tiché.

Bábkové divadlo na Rázcestí a režiséri Monika Kováčová a Marián Pecko priniesli koncept inscenovaného čítania s prednáškou, ktorý zaujme hlavne svojou drsnou vizualizáciou a autentickými výpoveďami. Tvorcovia sa zamerali na dokumenty, ktoré by dnešným mladším generáciám priblížili reálie vojny, správanie sa ľudí a dobové nálady. Chceli by takto prispieť k vzdelanosti mládeže, aby sa podobné veci už nemuseli nikdy opakovať. Bohužiaľ, skutočnosť je iná, nakoľko aj teraz, v týchto časoch sa stále stretávame so zaujatosťou voči náboženstvu, etniku či iným ľudským kontrastom. Akoby sme stále nechápali, že rovnakosť nie je možná.

Inscenátori tak cez doslovné výpovede dievčat z rôznych kútov sveta odhaľujú dejiny a pritom hovoria o svojich osobných traumách, ktoré majú (bohužiaľ) presah aj k dnešku. Denníky mladých žien ponúkli všetko potrebné pre sprítomnenie doby, nálady i pocitov počas vojnových konfliktov. Do inscenovaných výpovedí vstupuje aj pani z múzea SNP, ktorá prináša pohľad na obdobnú situáciu ako dievčatá, ale z našich končín. Symbolicky trikrát zasiahne do „deja“ a predelí zhluk viet a obrazov vecne, nezaťažená interpretáciou, prednesie fakty z obdobia Slovenského štátu. Vecnosť, s akou podáva obraz o našich dejinách, je mrazivá. Až zabolí, ako ľahko vieme vysloviť slová o zvrátených šialených veciach, ktoré robia ľudia ľuďom v mene „čohosi“.  Silu výpovede dotvárajú vizuálne obrazy. Holé javisko s veľkými pohyblivými platňami, ktoré znázorňujú okná, dvere, celu, či vagón dopĺňajú a zhmotňujú text pred očami divákov. Odchod vo vagóne smrti či plynová komora sú len akýmsi dodatkom, ukážkou čoho všetkého sme schopní.

Je úžasné, že v dobre kedy sa opäť z každej strany ozýva nenávisť, túžba vyhladiť, neprijať a odopierať základné pravidlá ľudskosti, prišli Bystričania s týmto typom divadla. Takouto edukatívno-diskusnou formou by mohli dotvoriť pohľad na naše dejiny (aj v širšom kontexte) a sprítomniť mládeži to, čo nepozná, čo ešte nezažila a dúfajme, že nikdy nezažije. Hviezdy sú tiché, ale my nemusíme byť.       

 

No items found

Zuzana Poliščák Šnircová

Absolvovala odbor Teória a kritika divadelného umenia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Je členkou a spoluzakladateľkou zoskupenia MLOKi. V rámci svojej profesie sa zaujíma hlavne o divadlo pre deti a mládež. Od roku 2012 pracuje v Divadelnom ústave v Bratislave, kde spolupracovala na viacerých projektoch (napr. Europeana photography, Google arts and culture, Prolegomena dejín slovenského divadla, Zlatá kolekcia slovenského profesionálneho divadla). Momentálne pôsobí ako manažérka výstavníckej činnosti. Venuje sa aj recenzovaniu, napr. pre Monitoring divadiel alebo časopis kød – konkrétne ø divadle.