Barbora ForkovičováV piatok sa festival prehupol do svojej druhej časti – druhého impulzu. To znamenalo, že sme sa mohli tešiť nielen na inscenácie určené dospelému divákovi, ale aj na dlhší spánok (keďže detské predstavenia spravidla začínali o deviatej ráno…), čo určite, vzhľadom na inscenácie, ktoré sme mali v tento deň zhliadnuť, nebolo na škodu.
Prvým bodom programu tohto dňa bol site specific projekt Začnite s vysťahovaním, ktorý vznikol špeciálne pre festival. Študenti a študentky KBT VŠMU, JAMU a Konzervatória Jána Levoslava Bellu pod režijným vedením Kataríny Aulitisovejvytvorili jedinečnú performance k sedemdesiatemu výročiu SNP a ako to „špecifické miesto“ si zvolili kaštieľ Radvanských. Do jeho opustených priestorov (výtvarný koncept Markéta Plachá) – átria, či bývalých salónov, spální a pivníc opäť vniesli život, v prachu sa ako prízraky zjavovali obrazy spred mnohých rokov a my sme z miestnosti do miestnosti nasledovali príbeh obyvateľov jedného štátu, ktorý prežíva útlak, no stavia sa na odpor.
Takmer bez slov a najmä pomocou pohybu a pantomímy sa študentom podarilo vytvoriť niekoľko neuveriteľne sugestívnych obrazov, ktoré zachytávali osudy našej republiky, no predovšetkým jej obyvateľov – od čias vzniku slovenského štátu až po vojnové časy a samozrejme, SNP. Prostredníctvom symbolov a rovnako aj funkčným využitím samotného priestoru pred nami mizol pokojný život ľudí demokratického Československa (ktorý skončil pod dusivým igelitom), ľudia boli násilne preorientovaní smerom k Nemecku (ľudové tance sa menili na rytmické heilovanie), muži umierali vo vojne (bojisko znázornené veľkým priestorom pravdepodobne niekdajšieho salóniku) a neskôr v povstaní a ženy už nemali pre koho piecť chlieb a v posteli bolo zrazu veľa miesta. Na krajinu padla tma a iskierkami nádeje (škrtnutia zápalkami) boli už iba povstalci po celej krajine.
Ako z prachu povstali, tak sa aj na prach obrátili a ak bola v jeden deň premiéra, v deň druhý bola derniéra. Isté je, že tento projekt bol v niečom ako Povstanie – kto sa na ňom zúčastnil, už naň nemôže zabudnúť.
Druhý impulz festivalu nám nedal vydýchnuť a aj druhé predstavenie tohto dňa sa dotýkalo témy vojny a útlaku – autorská inscenácia Hygiena krvi brnianskeho divadelného súboru Líšeň bola inšpirovaná svedectvom a spomienkami ľudí, ktorí prežili holokaust, prejavmi nacistických vodcov a textami zo súčasných militantných neonacistických webov. Najdominantnejšou zložkou tejto inscenácie bolo popri samotnom texte výtvarné riešenie: hrôzu naháňajúce výjavy vytvorené pomocou kovu, ostnatého drôtu, no hlavne kovovej masky, ktorá pripojením na fúrik vytvárala nepriestrelnú postavu nacistického vodcu zbavenú všetkej ľudskosti, prednášajúcu svoje prejavy plechovým hlasom. Odľahčujúco na prvý pohľad vyznela „konferencia“ zvieratiek (trblietavé javajky bociana, myší a sýkoriek) o krížení druhov a jeho následkoch, no aj za týmto humorným prvkom sa skrývala nebezpečná ideológia, ktorej zástancovia sa ozývajú aj dnes, čo inscenácia dokazuje citovaním spomínaných web stránok a ich projekciou v závere.
Po rýchlej káve a koláčiku z divadelného bufetu sme museli utekať ďalej – do budovy štátnej opery, kde nás už čakal veľkolepý príbeh, no čo je najdôležitejšie, so šťastným koncom, keďže viera v dobro sa nám po prvých dvoch piatkových inscenáciách akosi vytrácala… Herecký súbor divadla Lalek Banialuka z Bielsko-Białej s inscenáciou Sen noci svätojánskej v réžii Mariána Pecka upútal najmä svojím scénografickým riešením. V rámci neho sa postavy v hre menili na bábky zväčša až v čarovnom lese, ktorý bol „zakonzervovaný“ v akváriu umiestnenom na vyvýšenej zadnej časti javiska, odkiaľ mohol byť poľahky sledovaný každým, kto sa potreboval z diaľky uisťovať, či sa jeho plán napĺňa podľa očakávaní. Herecky najvýraznejšie v inscenácii pôsobila skupina remeselníkov, ktorá pri každom svojom výstupe na scénu vybehla nečakane, so živelnou radosťou a na konci, pre potešenie vojvodovo a pre potešenie naše, zahrala bábkové prevedenie príbehu o Pyramovi a Thisbe.
Vášnivo snovým záverom tohto dňa bolo predstavenie Láska P a vášeň B divadla Odivo. Tri drevené bábky, veľmi nezvyčajné a originálne (Perlimplin, vysoká figúrka s veľkým nosom a podlhovlastou hlavou, Belisa, na ktorej boli najvýraznejšie jej dlhé stojace vlasy a šaty až po zem a Marcolfa – staršia slúžka s okrúhlou hlavou a širokou látkovou sukňou), jedna herečka a jeden hudobník k tomu postačili na vytvorenie komornej inscenácie o ľúbostnom trojuholníku (Perlimplin, jeho objekt záujmu/neskôr manželka Belisa a slúžka Marcolfa) s tragickým koncom. Napriek nešťastnému osudu ženbychtivého Perlimplina inscenácia nebola drámou, a to hlavne vďaka hereckej interpretácii nielen tejto, ale všetkých troch postáv. Herečka Mária Danadová nahliada na osudy bábok, ktoré vedie, s odstupom a ironickým nadhľadom, pričom s vtipom je vystavaná aj hudobná zložka inscenácie – hudobník prítomný priamo na javisku rôznymi zvukmi dopĺňa konanie postáv, alebo samotnú atmosféru vybraných výstupov, čím často naberajú komický význam (napríklad prenasledovanie Belisy slúžkou Marcolfou). Hudobnosť, alebo skôr rytmickosť je výraznou črtou tejto inscenácie, od dynamického začiatku, kedy nám herečka do hudby v svižnom tempe predstavuje postavy hry, až po rozvláčny koniec, kedy najväčšia vášeň už opadla a rovnako tak aj tóny pomaly doznievajú v tichu. Stretom snového sveta s často veľmi odlišnou skutočnosťou a konfrontáciou rôznych pohľadov na tú istú udalosť zdôraznili tvorcovia tejto inscenácie subjektívne vnímanie reality každého z nás. Na pozadí ľúbostného príbehu tak poukazujú na negatívne dôsledky toho, čo stáva, keď si žijeme „vo vlastnom svete“ a strácame kontakt hoci aj s našimi najbližšími osobami.
