MLOKi

Veronika Verešová: strata/kolaps/konečnosť/prehliadanie/odovzdanie/fikcia

Text vznikol ako výstup workshopu Píš ako tancujú No. 5 (Kiosk 2020).
Výstup neprešiel kompletnou redakciou.
 

Napriek minuloročnej téme festivalu Kiosku „vyhorenie”, lajtmotív podobnej straty či kolapsu ostával prítomný aj v tomto ročníku – ako všadeprítomná esencia súčasnosti. Naše šťastie závisí od individualizovanej kultúry „JA“ a neustále sa zvyšujúcich nárokov na jednotlivca. No rovnako ako technológie, aj éra moderného kapitalizmu značne prispela k nástupu myšlienkového individualizmu a všeobecnej automatizácie. Držia spolu ruka v ruke. Kolaps, zlyhanie systému sa stalo všadeprítomnou normou, bežným symptómom modernej spoločnosti. Na možné riziká či blížiace sa katastrofy už takmer nikto nemá čas. Sme natoľko ovplyvnení, že veríme skôr fikcii ako realite.

Tohtoročný dramaturgický výber rozbíjal pôvodné koncepty, prelieval sa, pretváral, deformoval, deštruoval, lepil a izoloval. Cez nostalgické plávanie po línií vyrovnania sa, pocítime vlastnú konečnosť v nekonečnosti vesmíru alebo pominuteľnosť existencie ľudstva? Napokon všeobecná automatizácia a súčasná podobnosť technológie a biológie nás zastihne v okamihu, keď sa sami seba spýtame: čo po nás ostane? Či už ste sa spolu odovzdali melanchólií iného sveta alebo prijmete naliehavú správu nevyhnutného reštartu. Rozhodne ste si mohli prísť na trinástom ročníku festivalu Kiosk na svoje.

Otázka znie, či už na spustenie aktualizácie nie je neskoro a koľkí z nás vydržia až do konca?

Ochutnávka z D´EPOG // telesnosť dnešných dní a efemérne substancie z karantény: 

Zaujímavý moment nastáva už v úvode performancie SÉRIA, SÉRIA, SÉRIA, SÉRIA. Návštevníci sú usmernení, aby sa rovnomerne usadili do oboch častí scény rozdelenej televíznou oponou. „Do prednej časti sa vždy usadí viac,“ tvrdí diváckou skúsenosťou poučený percipient. Akt rozdelenia je však rovnocenný. Na to vás vzadu upozorní i panelová rekvizita. Táto hra spočíva v ilúzií, v rozdiele medzi obrazom sprostredkovaného a reálneho sveta. Nastáva moment pomyselnej paralely skutočného, skutočných profilov, obrazov a právd či dezinformácií – je len na nás, ktorú časť si vyberieme.

Prečo stále rozlišujeme medzi priznanými fiktívnymi obrazmi a obrazmi „skutočného“, ktoré sú prezentované rovnako pomocou siete?

Po vstupe usadená za oponu čakám… Reálny svet sa tu na určité momenty strieda s trochu oneskorenou, vysielaním interpretovanou realitou. Ak máte to šťastie, tiež sa na chvíľu stanete súčasťou záznamu. Divák tu môže byť neprítomný a zároveň všadeprítomný. Naša paralelná telesnosť tu a teraz. Obraz nás, ktorý istý čas zostáva, aj keď my prestávame existovať?

Žiaria zariadení však dokáže i značne oslepiť. Čo sa týka zaslepenia pravdivosti či rozmazania dôležitých skutočností neboli prítomné len pri D´EPOGU. Aktuálnosť všetkých interpretovaných tém sa šťastne vyhýbala patetickosti či prehnanej ťaživosti, i keď nič v podstate nezľahčovala. Tentokrát obsahovala dokonca aj niečo navyše, čím sa forma Kiosku z mnohých uhlov opäť a znova posunula vpred. Dopomohol možno aj charakter pridanej hodnoty, ktorú sme si každý priniesli z domu, z nečakanej karantény?

Kiosk svojím tohtoročným výberom veľmi konzistentne balansuje na pozícií závažnosti až kritickosti aktuálnych tém, ktoré momentálne otriasajú spoločnosťou. Patologicky nahliada a rozoberá súčasný stav. No nenazerá len priamočiaro cez optiku apokalypsy či ekologickej katastrofy. Možno práve pestrejší sprievodný program umocnil pocity a váhu pominuteľného v alarmujúcej konzistencii festivalu. Prchavá substancia však neplatí o zážitku! Tematicky sa pohybovala na rozmedzí efemérneho a opäť viac splynula s mestom a okolitou krajinou. Pominuteľnosť existencie civilizácie, nás, diel, priliehala ku krajine, nenápadne ju objímala a možno po prvýkrát vliala svoju silu, vtip Kiosku a aktuálnosť aj do odľahlých kútov mesta Žiliny.

Hra na každodennosť takmer na každom kroku.

Projekt workshopu Píš ako tancujú No. 5 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.