Text vznikol ako výstup workshopu Píš ako tancujú No. 5 (Kiosk 2020).
Výstup neprešiel kompletnou redakciou.
Keď ľudia niečomu nerozumejú, tak to (vo väčšine prípadov) odmietajú. Alebo ak niečo odmietajú, tak (vo väčšine prípadov) tomu nerozumejú. Ak MÁM POCIT, že nerozumiem súčasnému tancu, tak ho nevyhľadávam, nezúčastňujem sa tanečných inscenácii, tanečných performancií a všetkého, čo sa nejakým spôsobom dotýka tanca. Napríklad nechodím na tanečné workshopy, ale vyberiem si divadelné. Obklopujem sa najmä ľuďmi z divadelného prostredia. Hrdo sa onálepkujem slovom „divadelník“, aby som mala pocit (a aj ostatní), že som sa žánrovo a umelecky vymedzila, že tam som „doma“, že o tom mám prehľad, že to ma ospravedlňuje vždy, keď prídem na inscenáciu súčasného tanca, a keď MÁM POCIT, že jej nerozumiem.
Naozaj jej nerozumiem? Nevytvorím si dopredu presne ten istý vzorec, ako píšem v úvode, že ak niečomu nerozumiem, tak to odmietam, a ak niečo odmietam tak…? Nie!
Ja som sa prihlásila na workshop Píš ako tancujú vol.5, ktorý organizuje platforma MLOKi, aby som prenikla do (PRE MŇA) hlbšie nepoznaných vôd súčasného tanca. Aby som preskočila tú zaužívanú úvodnú formulku, prostredníctvom ktorej začínam písať túto úvahu. Možno som trúfalá, možno som odvážna, možno som taká, či onaká… No viem, že môj cieľ bol nájsť kľúč k percepcii (aj) tanečného divadla. Keď som sa prihlasovala na workshop, myslela som si, že nájdem UNIVERZÁLNY kľúč „ako čítať tanečné inscenácie“, a budem mať schopnosť orientovať sa v súčasnej tanečnej scéne, ale zistila som, že ten univerzálny kľúč neexistuje. Tak ako neexistuje univerzálny kľúč k takmer ničomu. Napríklad ani ku komunikácii s ľuďmi. Každý sme iný…Aj JA, aj TY. Od tohto zásadného bodu sa to všetko odvíja. Takže každá percepcia, interpretácia, a hlavne ZÁŽITOK, už z hocijakej formy umenia bude mať každý iný. Svoj, jedinečný, špecifický. INÝ.
Prečo je to tak? Prostredníctvom čoho je to podmienené, že Ferko môže byť z jednej tanečnej inscenácie nadšený a Jožko odchádzať znudený? Áno, pretože sú to dvaja rozdielni ľudia, ale to nestačí. Každý máme iné životné skúsenosti, iné skúsenosti s umením, každý máme iné zážitky, vyrastali sme v rozdielnych sociálnych podmienkach. Môžeme mať úplne inak nastavené hodnoty, sme rôzne typy osobností…A to nie je všetko. Je toho oveľa viac. Ovplyvňuje nás aj to, kde sedíme, či sme na predstavení hladní, smädní, či sedíme vpredu alebo vzadu. Či si prečítame bulletin, či nám to niekto odporučil, že je to super, alebo naopak povedal, že na to nechoď, to nestojí za nič. Či máme náladu dobrú alebo sme mrzutí, či ideme na predstavenie s očakávaním alebo už dopredu si vytvoríme stenu, a ideme byť divákom typu: „No chááá, teraz sa predveď…“ Všetky tieto aspekty nás ovplyvňujú pri percepcii umeleckého diela. A ak som niečo nespomenula, tak je to určite preto, že ešte nemám práve tú skúsenosť s tým ďalším, čo môže ovplyvňovať MôJ divácky zážitok.
Univerzálny kľúč neexistuje, a tak ako je každý človek INÝ, tak aj jeho kľúč a prístup k percepcii je INÝ. Áno, možno si mnohí z vás poviete: „Hm, veď to je logické, to si nevedela?“ A ja naozaj s počudovaním poviem: „No nie, nevedela. A rešpektujeme si navzájom tie naše iné kľúče?“
Asi som nad tým nepremýšľala, pretože v mojej hlave sa tanec rovnal tabuľke s nápisom DEAD END, ale pretože sa považujem za empirického človeka, tak som tabuľku DEAD END odvážne prešla a ocitla sa na 13. ročníku festivalu Kiosk.
A práve toto empirické precitnutie som pocítila na festivale instantného divadla a tanca s názvom Patológie vďaka workshopu Píš ako tancujú. Podľa môjho názoru je to skvelé, že workshop je prístupný pre všetkých ľudí, čo chcú vedieť viac. Pre ľudí, čo aktívne (ne)tvoria umenie, ale aj pre (ne)bežných divákov, čo chcú vedieť viac.
A tak sa stalo, že v prvý deň na pohybovom workshope Evy Priečkovej sme si anonymne mali napísať otázky, týkajúce sa TANCA. A ja som napísala otázku, aký je KĽÚČ k tancu? A tam mi Eva odpovedala: „Taký neexistuje, ten kľúč si musíš nájsť sama. „Ha! A ja som ho našla. Tak sa mi akosi sám skladal po svojich častiach prostredníctvom kioskového programu.
Kúsok som našla v Novej Synagóge na performatívnom akte Song Lines – Tomáša Janypku a Sabiny Bočkovej, kde som si spomenula, aký to je pocit stratiť v medziľudskom vzťahu seba samého, a potom sa opäť nájsť. KĽÚČ: spomienka/ zážitok.
Ďalšiu časť kľúča som našla na inscenácii Série, série, série, série… od D´epogu, kde som pocítila zásadnú naliehavosť a tlak tvorcov pôsobiacich na diváka, (aj na mňa) v podobe témy týkajúcej sa klimatickej zmeny, zvyšovania výkonu človeka, komunikačného pretlaku, prebytočnosti informácií, mechanickosti komunikácie medzi ľuďmi či silnej individualizácie človeka. Počas trvania performancie som mala možnosť kedykoľvek odísť. KĽÚČ: rozhodnúť sa/moja voľba.
Iný diel kľúča som našla so zatvorenými očami a s hlavou opretou o klavír na performatívno-zvukovom diele Ulricht/ Prasvetlo od Petra Mazalána a Andrása Cséfalvay. S odhodlaním som otvárala dvere do sály, avšak namiesto svetla som sa ponorila do tmy. Na javisku boli prítomní traja slabo osvetlení umelci. Hlas jedného z nich ma privítal, veľmi pokojne ma pozval medzi nich a povedal mi bližšie inštrukcie. Pocítila som určitú medziľudskú blízkosť, sadla som si na koženú sedačku a položila hlavu na klavírne krídlo. Nechala sa unášať prúdom a vibráciami klavíra, operného spevu, hovoreného slova a vizuálnej inštalácie. Pamätám si, že počas celého umeleckého aktu som sa cítila veľmi príjemne a uvoľnene. Ako keď cez letné prázdniny ležíte na nafukovačke v mori, privriete si oči, necháte sa unášať upokojujúcim rytmom vĺn a slnko vám zohrieva celé telo zvonka až dovnútra. Keď som vyšla von zo sály, ovalilo ma horúce teplo, ktoré sa rozliezlo po celom mojom tele. Pripomenul sa mi pocit mojej smrteľnosti zmiešaný s nutkavým pocitom vrátiť sa naspäť do sály, zostať ležať na klavíri minimálne ďalších desať minút a plakať. KĽÚČ: sebareflexia /precitnutie.
Spoločným kľúčom týchto troch umeleckých aktov je akási prirodzená konfrontácia diváka s témami, ktoré sú mu predostierané. Tvorcovia neatakujú diváka, nepoúčajú, nevyhrážajú sa, len dôveryhodne kopírujú stav spoločnosti.
D´epog konfrontuje diváka okrem iného s klimatickou krízou. Tomáš Janypka a Sabina Bočková zdieľajú pocity samoty a odcudzenia v partnerských a medziľudských vzťahoch a Peter Mazalána a András Cséfalvay pripomínajú nekonečnosť sveta a konečnosť ľudského života. Kioskové predstavenia vo vás vyvolávajú pocit intenzívneho a instantného zážitku. Je to obraz tejto doby? A čo s tým? Alebo je to volanie o pomoc o dôležitý ponor do seba samého? Avšak dávkovanie je premyslené – vo svojej nekonečnosti si uvedomujete vlastnú konečnosť a krehkosť.
Prostredníctvom ich zvláštneho meditatívneho výrazu týchto troch diel som si našla svoj špecifický kľúč na „dekódovanie“ (aj) tanečných inscenácii a na NEKONEČNO ďalších, aj tých (kioskových) INÝCH inscenácií.
KIOSK 2020 a MLOKi ďakujem!
Projekt workshopu Píš ako tancujú No. 5 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
