MLOKi

Diana Pavlačková: rozhovor s Yurim Korcom

Text vznikol ako výstup workshopu Píš ako tancujú No. 4 (Kiosk 2019).
Výstup neprešiel kompletnou redakciou.

Mladá generácia tanečníkov má väčšie sebavedomie

Počas tohtoročného Kiosku tak mali diváci možnosť vidieť nové spracovanie skutočného príbehu dvoch iránskych chlapcov, ktorí boli trestaní kvôli svojej sexuálnej orientácii. Yuri Korec je choreograf a tanečník, ktorý zároveň pôsobí ako pedagóg na Katedre tanečnej tvorby. Po desiatich rokoch sa rozhodol vrátiť k tanečnému projektu Habibi Problem rakúskej choreografky Helene Weinzierl a nanovo ho naštudovať. V novom projekte svoju pôvodnú úlohu tanečníka prenechal reprezentantovi najmladšej tanečnej generácie Lukášovi Záhorákovi.

V Habibi 2196-18 sa presne držíte konkrétneho príbehu, v diskusii po predstavení si však spomenul, že je to pre vás aj veľmi osobná téma. V čom je tento príbeh tak špecifický, že si sa rozhodol k nemu vrátiť a nevytvoriť nové dielo, ktoré by bolo postavené napríklad na tvojej alebo Lukášovej osobnej skúsenosti? Mal si ambíciu posunúť novú verziu k súčasnému a lokálnejšiemu dianiu?

Nie je dôležitý samotný príbeh, ale to, čo je z neho aplikovateľné aj dnes a pre nás. Ide o univerzálny príbeh, ale rozhodnutie znovu ho oživiť bolo popravde aj pragmatické. Pôvodne sme mali v pláne vytvoriť ku choreografii nové video a nájsť preň konkrétne témy, ktoré sú tu. S Lukášom sme v tom čase riešili aj jeho osobnú situáciu a prichádzala do úvahy aj možnosť, že sa niečo z nej objaví priamo v diele. Prišiel však veľmi pragmatický moment, a to zistenie, že nemáme skoro žiaden budget. Takže sme pracovali s tým, čo bolo k dispozícii. Platí ale, že aj keď je to desaťročný príbeh a navyše z Iránu, dokáže slúžiť ako metafora a rezonovať u divákov spôsobom, akým s nimi chceme komunikovať.

Mal aj tanečník možnosť zasiahnuť do tvorby novej choreografie? Ako veľmi je pre teba dôležité, aby performer prinášal vlastné podnety?

Lukáša nevnímam ako interpreta, ale naozaj ako spolutvorcu. Ja ako choreograf skôr riešim zvonku každý detail. Navyše, mám veľmi rád presnosť a minimalizmus. Ak mal Lukáš počas skúšok moment, kedy mu niečo nesedelo a nedávalo zmysel, diskutovali sme o tom.  Snažil som sa ho tiež pochopiť a spoločne sme hľadali takú cestu, s ktorou by sa vedel stotožniť. Choreografia je v Habibi najmä o samotnej situácii, dôležitejší než jednotlivé kroky je celý „frame“. Lukáš si v tom mohol hľadať, čo mu sedí a čo nie. Viac ako choreografovanie je to modifikácia tela v nejakej situácii a priestore.

Akým spôsobom ovplyvnil tvorivý proces fakt, že si s dielom už mal skúsenosť  ako performer?

Všetkým, ktorí videli pôvodnú verziu vravím, že táto je lepšia. Cítim totiž, že môj performerský vklad už niečo odovzdal a teraz je v tom Lukáš. Pracuje s tým materiálom a dodáva mu rôzne nuansy, ktoré ho ďalej posúvajú. Pre mňa je to možno trošku aj úľava, pretože mám možnosť nadhľadu. Takto napríklad lepšie vnímam spojenie Lukáša v performatívnej situácii a v kontakte s divákom. Podľa mňa má úžasný talent ako performer. V Habibi je veľa presných štruktúr, ale aj keď sa náhodou stratí, vie si v danom momente zachovať absolútnu prítomnosť a modifikovať to na danú situáciu. Samozrejme je to občas náročné sledovať a vedieť, že už do toho nemôžem vstúpiť. Vtedy mám väčšiu trému ako všetci ostatní a musím sa vzdialiť. Je to taký „control-freak moment“.

Pôsobíš aj ako pedagóg na VŠMU, kde máš možnosť sledovať najmladšiu generáciu tanečníkov a tanečníčok. Vidíš nejaké spoločné špecifiká v ich prístupe a spôsobe tvorby?

Má to viacero vrstiev. Jedná je tá, že snaha nášho študijného plánu je vytvárať tanečníkom také rámce, aby mohli rásť ako umelecké osobnosti. Nie sú to len interpreti, ktorí presne niečo zopakujú, ale osobnosti s vlastným nahliadaním na tvorbu. Druhá rovina je, že majú jednoznačne väčšie sebavedomie a výraznejší názor. Vnímam to ako obrovské pozitívum. Verím, že táto generácia by mohla našu scénu opäť ďalej posunúť a priniesť jej niečo nové. Čo sa týka konkrétne Lukáša, baví ma že pri spolupráci s ním vždy dôjde k diskusii či konfrontácii. Núti ma to zamýšľať sa, snažím sa ho pochopiť a nájsť spoločnú cestu. Aj keď to znie možno ako klišé, vnímam to ako výmenu. Celkovo práca na katedre je pre mňa vzájomne obohacujúci proces. Veľakrát ma ich pohľad na veci prekvapí a zrazu navedie na nejaký nový smer.

Projekt workshopov Píš ako tancujú z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.