Lucia Galdíková: Kreativita izolovaného komika

Text vznikol ako výstup workshopu Píš ako tancujú No. 4 (Kiosk 2019).
Výstup neprešiel kompletnou redakciou.

 

Ľudia robia doma keď ich nikto nevidí niekedy veľmi zvláštne veci – najmä ak sú odkázaní na samotu. Ako by vyzerala naša existencia, ak by sme sa rozhodli uzavrieť sa do jednej izby, v ktorej nám spoločnosť namiesto ľudí robí len nábytok a elektronické prístroje?

Juraj Mitro sa v pohybovej performancii Cesta kolem mého pokoje stáva glosátorom života človeka, ktorý sa dobrovoľne uzavrie pred svetom. Svoj mikrokozmos na scéne si vymedzí pomocou na zemi natiahnutých predlžovacích káblov, ktorými sa neskôr celý omotá, akoby si k telu pritískal niekoho, koho má rád. Pomocou nich sa pripúta i k ventilátoru, ktorý ťahá za sebou a vytvára si tak puto, nadväzuje želané spojenie so svetom. V jeho konaní však v prvom pláne nie je prítomný takmer nijaký náznak smútku či žiaľu zo zvoleného spôsobu života. Práve naopak – v izolácii na zahnanie nudy postupne zvedavými a hravými pohybmi skúma priestor a hľadá, čo všetko mu ponúkne. Predvádza akýsi parkour priamo v priestoroch izby – nábytok či elektrospotrebiče sa preňho stávajú prekážkou i možnosťou zároveň. Vyhýba sa im, preskakuje cez ne, naráža do nich, padá na zem. Obyčajná stolička, vedro či stojan predstavujú nekonečné množstvo možností, ako ich kreatívne, občas i bizarne využiť. Jeho gestá, keď s očakávaním hladká mikrovlnku, hrá sa s ňou a pozoruje jej reakcie - prístroj zabliká a zrazu otvorí svoje dvierka po tom, ako niekoľkokrát za sebou stlačí zapínací gombík - tematizujú osamelosť a úpornú až dojímavú snahu nadviazať kontakt.

V závere performancie sa vyšplhá na stoličku, na ktorej je mikrovlnka položená a balansujúc vo výške si na ňu čupne. Jeho citový život, ktorý sa sústredí a upína na techniku, tak dosahuje svoj vrchol. V jeho snahe oživiť predmety rozostavené v pomyselnej miestnosti na scéne sa zrkadlí tragikomickosť bytia. Mitro v role smutno-smiešneho klauna je súčasne výnimočným komikom. Absurdnosť situácií vykresľuje najmä mimikou, pričom paleta jeho výrazov je široká. Keď telefonuje s imaginárnym priateľom Ivanom, ktorým je v skutočnosti on sám, zvestuje mu, ako si vyplnil deň. Potrebuje totiž aspoň na chvíľu cítiť, že jeho existencia je zmysluplná.
 

Projekt workshopov Píš ako tancujú z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.