MLOKi
Bodies in trouble (foto: Leontína Berková)
Bodies in trouble (foto: Leontína Berková)

Telesné podivnosti, ženské intímnosti

Tanečníčky a performerky Eva Priečková a Zuzana Žabková pod hlavičkou projektu Berghain duets prepojili svoje osobité poetiky a vytvorili intímnu tanečnú performanciu Bodies in trouble. Tematicky nadviazali na svoju niekdajšiu spoluprácu na projekte John Zorn v nás, v ktorom sa zamerali na kombináciu experimentálnej hudby a pohybu.

V anotácii k Bodies in trouble píšu, že hľadajú ženy podivínky. Vo svojom diele reflektujú stavy a pocity, ktoré sú síce prirodzené, ale vystupujú z rámca verejne komunikovaných tém. Pohybom vytvárajú odkazy na vzťah k svojmu telu a prostredníctvom negatívnych slovných narážok zobrazujú vnímanie vlastnej osobnosti cez označenia, ktorými nás charakterizuje spoločnosť. To, ako sa o nás vyjadruje naše okolie, si často privlastňujeme a svoj obraz si tvoríme na základe názorov iných. Práve podivnými sa predsa môžeme stať len vyčlenením z väčšiny. Ženské intímne telesné procesy sú ešte stále oveľa viac tabuizované ako tie mužské a preto sú častejšie označované ako zvláštne.

V performancii dochádza k abstraktnému, no intímnemu vyjadreniu vlastného ja v určitom čase a priestore. Pohybové variácie performeriek sú ako reflexia prežívania daného momentu. Svoje telá nechávajú reagovať na vnútorné emócie a myšlienky, bez snahy vysvetliť motivácie jednotlivých akcií. Ich aktuálny stav výrazne ovplyvňuje hudba a vzájomná prítomnosť. Štruktúra choreografie im poskytuje priestor pre voľné plynutie jednotlivých pohybov – ich intenzity, dynamiky a presnosti.

V úvode stoja Priečková a Žabková oproti sebe, pohojdávajú sa v kolenách a ruky sa im zdanlivo mimovoľne pohybujú popri tele. Bez fyzického dotyku vytvárajú jeden celok, v ktorom pripomínajú zrkadlový obraz jedna druhej. Následne sa od seba vzďaľujú a plazia po zemi, pričom sa neustále chúlia do embryonálnych pozícií. Tak, aby sa opäť našli a prepojili. V priebehu predstavenia pomaly prepletajú svoje telá, až sa z dvoch entít stáva jedna hmota. Každá z nich je hlboko ponorená do seba a zároveň citlivo napojená na prítomnosť tej druhej. Spojenie nachádzajú v osamotenom pocite podivnosti.

Bodies in trouble zobrazuje subjektívny, niekedy až uzavretý svet performeriek. Intimita je na divákov prenesená aj cez minimalistické výtvarné riešenie javiskového priestoru. Publikum od diania na scéne oddeľuje iba úzka hranica – farebné podsvietenie, ktoré na zemi vymedzuje hrací priestor. Popri tlmenom svietení sa detaily tvárí strácajú a performerky sú tak identifikovateľné len cez línie svojich pohybov. Ich ženskosť je vizuálne skôr potláčaná. Sú oblečené v mikinách, na hlavách majú kapucne a svoju identitu tlmočia bez zbytočného zdôrazňovania stereotypných znakov rodového určenia. Vystupujú ako subjekty, z ktorých ženská výpoveď vyviera prirodzene, nie pomocou vizuálnych prvkov.

Priečková a Žabková sa sústredia na fyzické vnímanie hudby, ktorá je rovnako minimalistická a experimentálna ako ich vlastná tvorba. Zameriavajú sa na hudobníkov a hudobníčky – outsiderov a outsiderky, ktorí stoja na periférii všeobecného záujmu. Zaznieva napríklad pieseň Mary Margaret O´Hara s názvom Body’s in Trouble. Performerky však svojim pohybom nevytvárajú choreografiu na rytmus a melódiu hudby, ale nechávajú svoje telá prirodzene reagovať. Výrazný text piesne spoločne s pohybmi otvára otázky limitov tela pri snahe zachytiť jeho vnútorné procesy a stavy. Nekonečná škála ľudských pocitov a myšlienok je vo svojej celistvosti totiž nezhmotniteľná a preto je náročné o nej zrozumiteľne komunikovať s divákom.

Napriek významu, ktorý autorky prikladajú hudbe, v ich diele prevažuje ticho. Stáva sa rovnocenným partnerom k hudobným vstupom a dotvára fyzickú výpoveď. Priečková a Žabková tak svojimi telami reagujú nielen na hudobné tóny, ale aj na hudobnosť ticha. Subjektívne a bez autocenzúry. V závere dochádza k zmene spôsobu komunikácie a po čisto fyzickej akcii performerky prehovoria. Po dovtedy neustále prítomnej abstrakcii ich výpoveď získava konkrétnejšie kontúry. V jednoduchých a na seba nenadväzujúcich vetách (napr. o menštruácii, chuti ananásu a ľudských tekutín) naznačujú intímne pocity z vlastného tela a rozoberajú rôzne podivnosti, ktoré sú s ľudskými telesnými procesmi spojené.

Keďže autorky počas predstavenia divákom poskytnú iba minimum konkrétnych informácií, finálna výpoveď závisí od osobného vnímania každého z nich. Témy tejto performancie tak nie je možné racionálne a celistvo uchopiť. Vieme ich vnímať skôr intuitívne, subjektívne a emočne. Priečková a Žabková však pred jednotlivými predstaveniami Bodies in trouble ponúkajú možnosť zúčastniť sa pohybového workshopu. Potenciálnym divákom počas neho ozrejmujú pohybové princípy a spôsob, akým tvoria výslednú podobu svojej performancie. Cieľom je naladiť sa na zmýšľanie autoriek a uľahčiť tak čítanie diania na scéne. Obe umelkyne tvoria spôsobom, ktorý vychádza z ich osobnej skúsenosti a pre divákov/diváčky tak môže byť náročné stotožniť sa s ním. Jedinou cestou ku komplexnému zážitku z ich diela je buď účasť na workshope, alebo absolútna dôvera a otvorenosť k spôsobu ich tvorby.