Nu Dance Fest 2015 – deň 1: Odcudzení prírode, napriek tomu zvieratká

 

Pred vchodom do A4, kde prebieha väčšina predstavení festivalu, stojí halda ľudí a veľká dodávka, ktorá do priestoru hlasno pumpuje hudbu. Na chvíľu podlieham predstave, že Nu Dance Fest sa pokúša oživovať priestor dákym sviežim „Nu konceptom“. Voz s logom známej Whisky ale patrí k inej tlačenici, k tým, ktorí vyrazili na posledný koncert šnúry skupiny Billy Barman. Žiadne prekvapenie sa teda nekoná. A4 sa pod náporom ľudí nezrúti, ale na to, že ide o súčasný tanec (ktorý vraj zaujíma len úzku skupinu ľudí) je celkom plno.

Prvý večer ponúkol hneď dve produkcie (Lucia Kašiarová, Peter Machajdík: AREA; Marek Zelinka, Martin Talaga: SYNovial). Dva diametrálne odlišné koncepty sa ale postavili vedľa seba bez zjavného prepojenia. Area zobrazila melancholický príbeh o človeku (Lucia Kašiarová), ktorý sa odcudzil prírode. Ten sa za panelákovou stenou sa necháva opantávať a kŕmiť obrazmi televízneho šumu (hltavo sa díva na pomyselnú obrazovku) i doslova všetkým, čo mu príde pod ruku. Niečo mu však uchádza. Svet okolo neho sa postupne rozpadá. Objavuje sa tu ekologická rovina – podľa všetkého havária vo Fukušime. Najskôr vo forme rôznych zvukových a obrazových šumov a nakoniec aj prostredníctvom videoprojekcie, ktorá sa prepája s tancom osamelej ženy - vyhasnutej obéznej príslušníčky západnej civilizácie. 

Napriek tomu, že ekologické témy v divadle vyhľadávam, mám pocit, že v Area čosi viazne. Kašiarová pod diskotékovú guľu prináša kvetináč s vyschnutým pahýľom dávno mŕtvej rastliny, babre sa s hlinou a následne pahýľ vymení za ružu. Vzniká symbolický obraz, ktorý neskôr obohatí efekt červeného reflektora. Cez tieň gule vzniká na zadnom plátne niečo ako hviezdna hmlovina. K tomu sa ešte pridá detská bábika. Aj keď človek nehľadá jediný interpretačný kľúč a vezie sa po pocitoch, nezbaví sa istej pochybnosti. Jednoduché obrazy komunikujú dosť ťažkopádne. Ak sa zmierim s tým, že sa (napríklad) pozerám na to, ako sa človek bažiaci po materiálnom prebytku snaží nájsť cestu k základu všetkého bytia, cestu k prírode, ostanem neistý. Neviem či je na to nutné používať vyprázdnené a premleté symboly akými sú mŕtve byle, rozkvitnuté ruže či batoľatá. Napriek všetkým výhradám však oceňujem, že existuje aj niečo ako eko-tanec. Tvorcovia idú ďalej ako klasické tanečné „vzťahovky“ a to je dosť fajn.

Večer pokračoval v znamení maskulínneho krochkania. Myslím, že každý muž v hľadisku, ktorý netrpel na nedostatok testosterónu, rýchlo pochopil, že v SYNoviale sa hrá práve o ňom. Výborne fyzicky vybavená dvojica tanečníkov (Marek Zelinka a Martin Talaga) postupne chrlí intímne tajomstvá mužov. Nerobia to iba na základe dobre známych stereotypov (áno, mnoho neochvejných mužov naozaj potrebuje mastičku na kruhy pod očami, aby sa cítili v pohode), no najmä - robia to po celý čas veľmi výstižne, vtipne, dynamicky a svižne. Po workoute, ktorý zušľachťuje telo aj ducha, si treba zafajčiť. Bez neustálej nutnosti merať si s niekym sily (v inscenácií to pripomína zápas chrobákov o samicu) sa muž nezaobíde. Nasleduje tradičná „zmierovačka“, ďalej kúpeľňová seansa so žiletkami, krémovaním a deodorantmi a potom konečne vytúžené pivo. Všetko ukončí bujará nočná pitka, ktorá obmedzí komplexnosť muža a zmení ho na bezduchú fyzickú schránku. Tak to máme radi.

Tanečníci ale chcú viac ako len ukazovať rôzne mužské návyky, zlozvyky a caviky. Ide jej aj o „medzimužské“ vzťahy. Niektoré obrazy tak nesú viac ako len jednu myšlienku. Jeden z tanečníkov vyskočí na druhého a ostáva sedieť na jeho nohách. S cigaretou v ruke sa díva pred seba, sleduje telku, asi šport a z ruky svojho kolegu si urobí popolník. Demonštrujú tým istý vzťah. Medzi mužmi je to vždy láska, ale zároveň boj o moc, o miesto alfa samca. Kam sa ale podeli ženy?

SYNovial tvorí obraz muža ako tvora túžiaceho po moci, ale aj priateľstve. Takého, ktorý prežíva (citovo), ale aj žije. Keď z reproduktorov zaznie This is the man´s world od Jamesa Browna, neozýva sa iba ako hymna všetkých mužov, ale aj ako výkrik mužskej identity: Tento svet patrí nám! Isté však nakoniec ostáva iba to, že my, muži, sme trochu ako zvieratká. Radi sa hráme a predbiehame a keď si aj občas dáme do držky, tak sa potom musíme veľa objímať.

Rubrika: 

Bibliografický záznam:  Juráni, Milo. Nu Dance Fest 2015 – deň 1: Odcudzení prírode, napriek tomu zvieratká . MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2015. [cit. 19.8.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z https://www.mloki.sk/node/467.