Hamlet/Kontra/Nenávidím

W. Shakespeare: Hamlet (foto: archív Divadla Kontra)W. Shakespeare: Hamlet (foto: archív Divadla Kontra)M. Koterski: Nenávidím (foto: archív Divadla Kontra)M. Koterski: Nenávidím (foto: archív Divadla Kontra)

Priznávam sa, je to tak. Patrím k tým zatracovaným kritikom, ktorí len zriedkakedy vytiahnu päty z Bratislavy. Keď však hory porušia fyzikálne a geografické zákony a prídu ku mne, s radosťou sa idem pozrieť na akúkoľvek mimobratislavskú produkciu. Pred Vianocami som tak videla aj dve staršie inscenácie spišského divadla Kontra, ktoré podobným spôsobom sledujem už niekoľko rokov.

Hamlet/perpetuum mobile

Shakespearovho Hamleta naštudovala režisérka Klaudyna Rozhin ešte v roku 2011. K obnovenej premiére spojenej so zmenou obsadenia došlo v roku 2014. Uvedenie Hamleta v komornom divadle, ktoré sa sústreďuje predovšetkým na súčasnú írsku dramatiku, vo mne pochopiteľne vyvolalo očakávania, ale aj viacero otázok. Podarí sa tvorcom interpretovať Hamleta moderným spôsobom? Prepašujú aj do klasického textu mne veľmi sympatickú poetiku, v ktorej sa mieša surovosť so smiešnosťou? A napokon sa pochopiteľne podsúvala aj otázka, ako si dvojčlenný herecký tím poradí s množstvom postáv tejto Shakespearovej drámy. Ukázalo sa, že posledná obava bola najmenším problémom a za slabší koniec ťahala práve interpretácia a aktualizácia.

Režisérka Klaudyna Rozhin svojou verziou opätovne potvrdila známu pravdu, že Hamlet znesie všetko. Výrazná úprava totiž pracuje iba s dvoma hercami, ktorí stvárňujú všetky postavy. Scénosled a inscenačný text režisérka prispôsobila tak, aby dvojica technicky aj logicky zvládala odohrať dialógy a monológy posúvajúce dej. Tento zámer sa podaril, hoci neraz ide o sekundy, v ktorých herci musia zvládnuť premiestniť sa v arénovitom priestore, sebaisto použiť rekvizitu (hoci aj ide o rekvizity drobné) ako i zmeniť mimiku. Výkon to preto neraz bol nielen herecký, ale aj športový a diváka možno podchvíľou viac zaujímalo, či herci všetko stihnú, než to, ako to s postavami napokon dopadne. Peter Čižmár a Andrej Palko rôzne postavy zvyčajne oddeľujú príchodom a odchodom zo scény a zmenou hereckého výrazu. Pri premenách na ženské postavy použijú napríklad šatku a v prípade veľmi výraznej priestorovej alebo časovej zmeny (vystúpenie hereckej skupiny, odchod do Anglicka) si pomáhajú aj zvukom malého gongu.

Inscenácia zaujme formálnym aj výtvarným minimalizmom, premyslenou štruktúrou aj istým orientálnym podtónom, ktorý je prítomný vďaka malému modlitebnému oltáriku, ale občas sa objaví aj v hereckej štylizácii. Hoci tvorcovia pristupovali k inscenácii nanajvýš poctivo a so skutočne horlivým nasadením, nepodarilo sa im ju, žiaľ, obohatiť interpretačne. Dánsko zostáva Dánskom, Hamlet Hamletom, vražda vraždou, pomsta pomstou.

Nenávidím budík, zubára, auto, čaj a celý svoj život!

Rovnakej priamočiarej interpretácie sa dočkala aj hra poľského autora Marka Koterského Nenávidím. Pri sledovaní tejto inscenácie sa divákom iste nevdojak vybaví monodráma Rum a vodka, ktorú Divadlo Kontra uvádza už viac ako desať rokov. Aj tu je hrdina životným stroskotancom, hoci oveľa utiahnutejším, neurotickejším a namiesto vodky popíja len večne sa vylievajúci čaj.

Hrdinom je rozvedený učiteľ, ktorý sa za celý život nevyrovnal so svojimi detskými traumami ani sa poriadne nenaučil angličtinu, hoci túži odísť „von“. Je jasné, že ani jedno sa mu nikdy nepodarí , pretože Peter Čižmár hrá postavu od prvej minúty ako životného lúzra. Nebojí sa stvárniť postavu tak, aby sa v nej dali spoznať konkrétne skutočnosti, využije prízvuk aj slovenské reálie. V jeho podaní ide o presvedčivú štúdiu neurotika. Čaj mieša vždy rovnako, nohavice si pri sadaní vždy rovnako pridrží a keď vstane, vždy rovnako narovná deku. Nenávidí školu, v ktorej učí, svoje auto, svojho zubára a vlastne celý svoj život...

Je však škoda, že Čižmár nedávkuje nenávisť svojej postavy trochu citlivejšie. Od prvej chvíle je jasné, ako to s týmto frustrovaným „človekom milión“ dopadne (alebo skôr nedopadne). Jeho herecké nasadenie sa veľmi skoro nemá kam vyvinúť, na niektorých miestach neradostného rozprávania dokonca povolí a spolu s ním aj divácka pozornosť.

Z dvoch videných inscenácií sa dá predpokladať, že súčasná dramatika Divadlu Kontra pristane predsa len trochu viac ako klasika. Za oboma je však vidieť poctivú prácu a nasadenie, ktoré sú obdivuhodné. Nie, toto nemajú byť pochvalné bodíky za snahu. Je to kostrbaté vyjadrenie toho, prečo je mi Divadlo Kontra sympatické.

Rubrika: 

Bibliografický záznam: J. Smolková, Soňa. Hamlet/Kontra/Nenávidím. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2017. [cit. 2.6.2020]. ISSN 1339-8113. Dostupné z https://www.mloki.sk/node/690.