MLOKi

Ďakujem, že som žena

Ženské témy ako aj samotné ženy tvorkyne v posledných rokoch získavajú na slovenskej divadelnej scéne čoraz viac pozornosti. Už len posledné ročníky cien DOSKY dokazujú, že ich umelecké výsledky sú nielen jedinečné, ale patria aj medzi tie najlepšie. Osobité miesto v tomto kontexte zastáva Divadlo NUDE, ktoré sa profiluje ako výsostne ženské divadlo – spracovávanými témami aj väčšinovým obsadením tvorivých tímov. Showcase Divadla NUDE venovaný ženám je rovnako dôležitým a potrebným prínosom do spoločenskej diskusie.

Druhý ročník showcaseu sa vzhľadom na súčasnú pandemickú situáciu konal s množstvom zmien. Hoci tento rok organizátorky pozvali aj hosťujúce súbory z Čiech, nakoniec išlo primárne o prehliadku repertoáru Divadla NUDE. Nosnou témou malo byť podľa organizátoriek postavenie žien v spoločnosti. Okrem toho (rovnako ako profilácia samotného súboru) bol festival aj prierezom rôznych etáp života ženy. Vo výsledku tak obsiahli široký záber tematických okruhov a otázok. Napriek výrazne zredukovanému programu sa Pistoriho palác stal na pár dní bezpečným ostrovom pokojného rozjímania, politickej tribúny, aj dôverných rozhovorov (ako napríklad na diskusii o manželstve s Magdou Vášáryovou a Gabikou Marcinkovou, ktorú viedla Katarína K. Cvečková).

Hostiteľky

Divadlo NUDE zaradilo zo svojho repertoáru na showcase najmä staršie inscenácie: Ľúbim ťa a dávaj si pozor, Mala Dr. Csabová pravdu? a Samson. Práve Samson je dôkazom, že tieto tvorkyne nestrácajú esenciu toho, čo robí ich tvorbu takou výnimočnou. Otvorenosť, hravosť, nebratie sa vážne a najmä necenzúrované, úprimné a hlasné pravdy o veciach, ktorými žijeme a ktoré sa zväčša snažíme zakrývať. Tak, ako ma tieto charakteristické črty Samsona plne vtiahli pred viac ako piatimi rokmi, tak to je aj s odstupom času. Vtedy riešili frajerov a facebookové statusy a dnes, o pár rokov neskôr, ich bezhraničná úprimnosť nevyprchala, iba témy (a priezviská) sa trochu zmenili. Od prvotného nekontrolovaného tanca na popové skladby Veronika Malgot a Lýdia Ondrušová ani na chvíľu nestrácajú nasadenú energiu. Zamýšľajú sa nad naoko možno banálnymi skutočnosťami, s ktorými sa ale dá veľmi ľahko stotožniť, aj nad nimi hlbšie uvažovať v súvislosti so spoločenskými nárokmi na súčasnú ženu. Je to napríklad téma vyjadrovania vlastného názoru a snahy si ho udržať, keď sa už všeobecne v našich vlastných spoločenských bublinách prijíma opačný názor. Vyjadrujú sa k veciam, ktoré ich hnevajú i tešia a pristupujú aj k pálčivejším otázkam, ktoré práve riešia, ale vo svojej podstate sú univerzálne (partnerské problémy, výchova detí, atď.).

Pre mňa osobne v uvedených inscenáciách Divadla NUDE najviac funguje práve spomínaná autentickosť a úprimnosť, akou sa ku mne ako k diváčke prihovárajú. Iným prípadom je inscenácia Mala Dr. Csabová pravdu, kde sa téma zaobaľuje do metaforickejšieho jazyka a kolážová forma rôznych výpovedí je síce stále aktuálnou, no v rovine subjektívneho vnímania menej sugestívnou.

Hosťky

Okrem prezentácie vlastného repertoáru a pozvaných hosťujúcich súborov, sa prostredníctvom otvorených výziev NUDE rozhodlo dať priestor aj mladým ženským umelkyniam. Výsledkom jednej z nich bola kolektívna výstava Pekné kúsky. Ironický názov zahŕňa päť diel výsostne mladých ženských umelkýň: Terézie Filovej, Gabriely Halás, Martiny Chudej, Andrei Junekovej, Ivany Tilešovej a Sarah Valovičovej. Každé dielo je spracované odlišnou technikou a prostredníctvom iného média. Umelkyne tematizujú nepríjemné avšak aktuálne a dôležité aspekty života ženy v súčasnej spoločnosti – ideál krásy, ženské telo a telesnosť, spoločenské konvencie, reprodukčné práva a pod. Výstava tak rozšírila nielen tematický záber festivalu, ale aj škálu prostriedkov umeleckej tvorby a okrem toho, že bola priestorom pre prezentáciu, stala sa tiež gestom podpory aj narúšaním istého tabu.

V rámci ďalšej výzvy vznikla pre showcase autorská performancia Motion diaries mladých umelkýň Viktórie Revickej a Tatiany Takáčovej. Performancia sa odohráva na pozadí jednoduchej, no výstižnej akcie – prípravy červeného hroznového muštu, ktorý zanecháva na použitých bielych plachtách veľkú bordovú škvrnu. V pohybe performeriek je akási automatizácia, dalo by sa povedať, až monotónnosť. Do toho bez výraznejšej intonácie či prejavených emócií rozpráva dvojica performeriek denníkové zápisky svojich pocitov, stavov a myšlienok. Vzniká tak výpoveď o cykloch bežných dní ženy, kedy rôzne obdobia prinášajú aj rôzne emócie. Výrazné sú najmä témy o vzťahu k sebe samej a rozkol medzi tým, aké sme, aké by ženy podľa všeobecných očakávaní mali byť a čo vlastne tvorí podstatu napĺňania predstavy byť ženou. Jednoduché úkony performeriek v spojitosti s poetickým a zároveň priamym obsahom slov vytvárajú minimalistický, no funkčný koncept. Dokázali tak obsiahnuť intimitu svojej výpovede aj rôznotvárnosť vnútorného sveta ženy.

Súčasťou programu bola aj premiéra autorskej performancie Len dobré dievča, ktorá vznikla tiež na základe open callu (na festivale bola performancia označená ako prológ, čiže výsledný tvar sa bude pravdepodobne ešte meniť). Autorky a performerky Laura Černáková, Roberta Krmášková a Monika Štolcová tu tematizujú rôzne požiadavky a očakávania kladené na ženy. Ich dielo pozostáva z rôznych fragmentov, v ktorých prinášajú osobnú alebo spoločensky aktuálnu situáciu spojenú so všeobecnou predstavou „dobrého dievčaťa“. Tlmočia ich vždy inou formou a použitím rôznorodých prostriedkov (spev, pohyb, práca s objektom, hlasové nahrávky, video). Každú z týchto situácií na scéne znázorňuje určitý objekt, nimi nazvaný ako relikvia zosnulej ženskosti. Symbolizujú napríklad nátlak na to, aby sa žena stala matkou, aby mala dlhé vlasy, vyjadrujú sa aj k tzv. tradičnej rodine či aktuálnej diskusii o interrupciách. Performerky sa nestotožňujú s týmito nárokmi, vo svojich osobných životoch ich narúšajú, a tak sa táto tradičná predstava o ideáli ženskosti stáva mŕtvou. Samotná koncepcia spôsobuje, že počas trvania performancie tieto akcie pôsobia miestami nesúrodo a až v závere, keď divákov performerky vyzvú prezrieť si jednotlivé objekty ako výstavu, dochádza k ich spojeniu. Trojica otvára osobné témy, ktoré sa jej priamo dotýkajú a na pozadí vnútornej sily nepodriadiť sa spoločenským konvenciám si ich dielo zachováva intímnu atmosféru aj poskytuje priestor rôznym diváckym asociáciám.

Zdá sa, že práve otázky spoločenských požiadaviek na istú dokonalosť, poslušnosť a skrývanie negatívnych pocitov sú pre súčasnú mladú generáciu žien najpálčivejšie. Showcase i samotné Divadlo NUDE navracia do kultúrnej a spoločenskej sféry ženské prežívanie a skúsenosť a dokazuje, že „ženské“ témy sú rovnako dramatické ako aj politické a hlavne sú mnohovrstvové. Tvorkyne a organizátorky showcaseu zároveň vďaka otvorenosti, úprimnosti a súdržnosti inšpirujú ženy rozprávať nahlas, bez autocenzúry a vážiť si svoje „ženstvo“, nech už má akúkoľvek podobu.