Milo JurániNajľudnatejšia spolková krajina na hranici s Holandskom aj Belgickom sa stala epicentrom nových nákaz. Napriek preplneným vlakom, vysokej medzinárodnej fluktuácii a hromadným stykom v obchodných centrách sa tomu média aj politici chvíľu čudovali, no na začiatku novembra v NRW definitívne zavreli všetky chrámy kultúry (nechali žiť iba školy a tiež chrámy konzumu). Na túžby, že si po online seminároch skočím do bochumského Schauspielhausu vyvetrať hlavu na live premiéru Peera Gynta v réžii Davida Pařízka, že ma čakajú performancie Kate McIntosh či Mette Ingvartsen v nezávislom PACT Zollverein, som ale prekvapivo rýchlo zabudol a naplno sa oddal digitálnemu ponáraniu sa.
Začalo to rozpačitým nadväzovaním kontaktu so spolužiakmi. Výzor ide na zoome bokom. Málo pixelov znamená nejasné tváre. Ľudia sa ľahšie rozoznávajú podľa prostredia. Aké objekty tvoria pozadie ich priestoru, akú kvalitu spojenia a zvuku majú. Ak však potom náhodou zmenia miesto, odkiaľ sa pripájajú, vedie to k úplnej strate orientácie. Navyše, neviem si vôbec predstaviť, čo sa asi stane, ak sa náhodou stretnutia vo virtuálnych priestoroch preklopia do priestoru fyzického, napríklad, že sa „zrazíme“ v supermarkete. Budeme sa decentne tváriť, že sme sa v rúškach nespoznali, zahájime „small talk“ o možnostiach dekolonizačnej praxe v divadle alebo sa budeme nanovo zoznamovať?
Menej nervozity sprevádzalo rolovanie šťavnatých ponúk v digitálnom svete. V kultúrnej izolácii ma sprvoti uspokojovali všetky prednášky a diskusie. Siete sa opäť naplnili intelektuálnym pornom všetkých druhov a ja som nasával úvahy o súčasných krízach aj rôzne prekvapivé virtuálne koncepty. Sledoval som Roisi Braidotti ako v rámci akcie IMACT20 zameranej na nové planetárne spojenectvá s vnútorným zápalom hromží na ľudské (čítaj biele a najmä mužské) ego a špekuluje o novej etike (to naozaj stojí za to). Počas multimediálnej výstavy The Shape of Practice v Haus der Kulturen der Welt som objavoval praktiky multidisciplinárnych umelcov, ktorí okrem nemožnosti plnohodnotne pracovať zápasia aj s hrozbami antropocénu. Neskôr som sa dal aj na divadlo. Stalkovaním profilov obľúbených svetových scén a vďaka službám portálu Nachtkritik.de som si v hlave pokritizoval pár dobrých, aj keď nemožne natočených „štukov“.
Takáto neobmedzená možnosť byť na jednom mieste, no vidieť všetko a všade, prísť a odísť, kedy sa mi chce a vždy iba v teplákoch, nabrala až faustovsky obludný rozmer. Znervózňovalo ma iba to, že si musím vyberať medzi „toto musím vidieť“ a „toto sa nedá premeškať“ a zároveň istou neistotou, či to, čo vynechám, bude online aj ex-post. (Niekedy som jednu vec sledoval na obrazovke počítača a druhú na mobile.) Popri ťažbe z hlbín sietí som kde tu niečo „odprednášal“, napísal, dal „zoommeeting“ v pracovnej skupine, preklikol sa na online seminár a občas… chodil do kuchyne.
Prešli skoro dva mesiace. Globálne univerzum poľahky dostupné cez obrazovku počítača je stále tu a nič nenasvedčuje tomu, že by sa malo niečo zmeniť. Moje telo je v izbe, virtuálne som všade, z ponuky prejedený, no vôbec nie otrávený. A tak, bez ohľadu na to akú digitálnu a uhlíkovú stopu tým zanechávam, zbesilo pokračujem. Iba keď sa niekedy omylom zadívam do iného okna, než do svojich Windows, alebo keď v kuchyni uviaznem v „small talkoch“ so spolubývajúcimi, zľaknem sa, že nie som na Slovensku. Že to divadlo na monitore nie je naozaj úplne naozaj. Dramaticky povedané, užívam si status Peera Gynta tesne pred peripetiou. Trochu sa toho aj desím, pretože, ako to v klasike chodí, tá katastrofa isto príde – virtuálny heroín ma prestane baviť. Čo spravím potom? Potom hádam bude „k mání“ aj ten Pařízek…
