MLOKi
Five Easy Pieces | photo by Nada Žgank / Festival Mladi levi
Five Easy Pieces | photo by Nada Žgank / Festival Mladi levi

Stále draví mladí levi

Mladi levi je názov medzinárodného divadelného festivalu, ktorý sa každoročne koná v Ľubľane. Jeho usporiadateľom je nezisková organizácia Bunker a jeho epicentrom sú priestory starej elektrárne neďaleko centra mesta. Posledné dni leta je tak v Slovinsku možné stráviť nielen lenivým povaľovaním sa pri mori či prechádzkami v krásnej prírode, ale aj sledovaním horúcich noviniek zo svetového performatívneho umenia.

Pôvodným impulzom pre vznik festivalu bolo podľa slov organizátorov želanie, aby sa slovinské publikum mohlo bezprostredne zúčastňovať predstavení zahraničných inscenácií, a tým sa stať aktívnym článkom pri formovaní súčasných divadelných trendov. Možno až naivne znejúca túžba umožnila zrod festivalu, ktorý tento rok oslávil už svoje dvadsiate výročie.

Jedným z mien figurujúcich v jubilejnom programe bol aj Milo Rau, známy najmä ako tvorca dokumentárneho divadla. Aj inscenácia Five Easy Pieces, s ktorou na festivale hosťoval, je inšpirovaná skutočnými udalosťami. Divákov oboznámených s tvorbou tohto režiséra neprekvapí výber chúlostivej témy – príbeh násilníka a vraha Marca Dutrouxa, ktorý sa zameriaval na detské obete. Prekvapivá je skôr voľba hereckého obsadenia: okrem jedného dospelého muža v inscenácii účinkuje osem detí (približne vo veku od 8 do 14 rokov). Dielo sa zameriava na niekoľko bezprostredných (svedectvo uneseného dievčatka) aj nepriamejších (načrtnutie koloniálnej minulosti Belgicka a jej vplyv na spoločnosť) kľúčových momentov kauzy belgického zločinca, čím objasňuje aj všeobecnejšie okolnosti vývinu človeka schopného brutálnych činov a zamýšľa sa nad pôvodom takéhoto zla. Detskí herci sú na scéne „komandovaní“ dospelým mužom, ktorý predstavuje režisérsku entitu, no zároveň aj postavu mocenského manipulátora, teda obraz samotného Dutrouxa. Tieto scény hrajú deti s oduševnením a záujmom. Vďaka striedaniu „civilných“ výstupov s princípom divadla v divadle sa Rauovi darí vyvarovať zbytočnému pátosu či moralizovaniu. Detská nevinnosť sa vytratila s poznaním krutosti: protagonisti k téme pristupujú až „dospelácky“ racionálne, zdá sa, že o prípade sú veľmi dobre informovaní a chápu ho v jeho celistvosti. Vďaka tomuto prístupu naozaj sledujeme dokument: triezvy a analytický pohľad na temnú kapitolu nedávnej belgickej minulosti.

Kým Rau nás nechal sedieť v hľadisku a s odstupom sledovať dianie na scéne, viacero ďalších projektov, zaradených do festivalového programu, od publika vyžadovalo aktívnejší vklad. Na predstavení Evros Walk Water 1&2 Daniela Wetzela (Rimini Protokoll) je scéna rozdelená na niekoľko stanovísk vybavených slúchadlami. „Hrdinovia“ tohto projektu – deti, ktoré pred vojnou a nebezpečenstvom museli utiecť z vlastnej krajiny – nemohli prísť osobne, a tak nám svoje zážitky rozprávajú prostredníctvom audio nahrávky. Postrehy z ich života pred útekom striedajú však aj vtipné zážitky a komentáre. Cez slúchadlá diváci dostávajú aj inštrukcie, ako manipulovať s rekvizitami na scéne, ktorej dominuje veľký gumený čln naplnený vodou. Diváci tak postupne do člna hádžu rôzne veci, pískajú píšťalkou, udierajú na gong či prelievajú vodu. Tieto akcie, rovnako ako názov projektu, odkazujú na dielo Johna Cagea Water Walk, v ktorom sa hlavným prvkom pre vytváranie zvukových koláží stáva voda. Aj v príbehoch detí veľkú úlohu zohráva práve rieka Evros, ktorej prekročenie je nebezpečné, no na ich ceste nevyhnutné. Spojenie až žartovného Cageovho kusu s – dnes už šťastnými – osudmi neprítomných protagonistov sa však zdá veľmi vágne a nedomyslené. Experimentálna forma zaujme, no v konečnom dôsledku je pomerne ťažké sústrediť sa na príbehy a zároveň vnímať „vodný koncert“ či vôbec kontemplovať nad jeho alúziami na strastiplnú cestu za slobodou.

Oveľa intímnejšie na diváka pôsobí projekt libanonskej divadelníčky Tanie El Khoury, ktorá na vyrozprávanie príbehu okrem slov volí aj priamy ľudský dotyk. Počas jej As Far As My Fingertips Take Me je vždy jeden účastník vyzvaný, aby prestrčil ruku otvorom v stene. Poslúchnem a svoju ľavačku vydávam napospas neznámej osobe na druhej strane. Cez slúchadlá sa postupne dozvedám, že za priečkou sa skrýva Basel Zaraa, umelec, ktorý je zároveň utečencom. Zároveň s tým, ako Zaraa v nahrávke opisuje situáciu a pocity človeka, ktorý musí s víziou lepšieho života opustiť všetko, často vrátane priateľov a rodiny, sa mojej ruky jemne dotýka a kreslí po nej. Vzniká tak nezvyčajne dôverný vzťah medzi performerom a divákom, aj keď oba výrazy sú vlastne v danom prípade nepresné. Čo sa tu odohráva je totiž jednoducho kontakt dvoch ľudí – dotyk, prenos informácie, pochopenie bez slov. Hoci som z miestnosti odišla bez toho, aby som „toho na druhej strane“ videla, mala som pocit, že opúšťam dobre známeho človeka. Khoury týmto experimentom umožňuje ľuďom komunikovať na základnej úrovni, prekonávať umelé bariéry a znova si pripomenúť základnú mantru, že napriek všetkým rozdielnostiam sme predsa len všetci rovnakí.

Téme svetového obchodu, ekonomiky a ich vplyvu na spoločnosť sa na festivale venovali až dva projekty. Tea for Five, ako napovedá samotný názov, je komorná čajová seansa pre piatich účastníkov, počas ktorej výtvarníčka Neja Tomšič rozpráva príbeh zrodu obchodovania s čajom a ópiom v ďalekej Číne. Každý z divákov pri tom usrkáva nápoj z vlastného keramického setu, zdobeného ručne maľovanými obrazmi, ktoré ilustrujú výjavy z Tomšičovej rozprávania. Autorka sa okrem historických udalostí zamýšľa aj nad faktom, že obchodníci sa v počiatkoch svojho podnikania sústredili najmä na návykové látky a ich šírenie do sveta. Tým sa dostáva na tenký ľad konšpirácie, sama však uznáva, že by bolo ľahkomyseľné takto zjednodušovať problém rozšírenia omamných látok medzi ľudí a túto myšlienku prezentuje skôr ako inšpiráciu k ďalším úvahám. Začiatky obchodu s jeho súčasnou podobou spájajú najmä lode. Lodný kontajner je základným symbolom, ale aj hmotným artefaktom SAID TO CONTAIN, „verejnej diskusie“ (ako tento projekt skupina okolo performatívneho umelca Bojana Djordjeva sama označuje). V rámci svojho výskumu sa skupina snažila sledovať a odhaliť skryté diely skladačky svetového obchodu. Tovar putujúci v kontajneroch cez polovicu zemegule, ľudia vykorisťovaní ako lacná pracovná sila a možnosť zameniť hotovosť za gramy čistého zlata v banke sú len niektorými z nich. Členovia skupiny sa zúčastnili plavby na nákladnej lodi, detailne zisťovali, s čím obchodujú rôzne krajiny, ako a kam tovar putuje, zabŕdli aj do prostredia bankárov, keď sa pokúšali pochopiť pravidlá burzy. Viac než o čistý performatívny tvar tu teda šlo o spájanie súvislostí, ktoré často ostávajú nepovšimnuté, rovnako ako o výzvu na premýšľanie o fungovaní mašinérie kapitalizmu vo svete.

Aj dve dekády po vzniku festivalu ostáva organizačný tím verný svojej prvotnej idei a snaží sa v rámci programu predstavovať prácu zväčša nezávislých divadelných tvorcov a zoskupení. Zameriava sa pritom hlavne na projekty so žánrovými presahmi, ktoré sa často ocitajú aj na hranici stretu divadla s inými umeniami. Formálnu, ako aj obsahovú pestrosť jednotlivých inscenácií dramaturgia zjednocuje predovšetkým cez ich aktuálnosť a relevantnosť témy pre dnešnú spoločnosť. Medzi tehlové steny ľubľanskej starej elektrárne tak vpúšťajú ozajstných mladých levov – tvorcov vnímavých, ktorí citlivo reagujú na našu súčasnosť, zároveň však priamych a dravých vo svojom prejave.

Barbora Forkovičová

Absolventka teórie a kritiky divadelného umenia na VŠMU a DAMU. Pracovala ako odborná redaktorka časopisu kød - konkrétne o divadle. Venuje sa divadelnej kritike, zameriava sa primárne na činohru, no obľubuje aj performatívne experimenty a nový cirkus.