Identita zahalená do balady

Podmienkou pre získanie projektu bolo, že vybraný tvorivý tím musí pracovať s prvkami ľudovej kultúry a účinkujúci musia pochádzať z odlišného umeleckého prostredia. Choreograficko-režijné duo obsadilo na základe konkurzu do inscenácie tanečnice Miu Staškovú, Alicu Šaling a Melániu Ondrejčíkovú, ďalej bábkoherečku Robertu Krmáškovú, herečku Katarínu Mackovú a burlesknú tanečnicu Veroniku Zelinka Mackovú.

V diele Rozumu zbavení tvorivý tím výrazne pracoval s témou identity. Tá je definovaná najmä kultúrnou pamäťou našich predkov, determinuje nás na individuálnej, ale aj spoločenskej úrovni. Ide o dedičstvo, ktoré sme dostali bez toho, že by sme to dokázali akokoľvek ovplyvniť, no musíme s ním žiť. Je to téma, ktorá sa v tvorbe dvojice Malgot – Bachratá objavila už viackrát, napríklad v diele Roľa,na ktorom obe participovali (vzniklo v produkcii Divadla NUDE). V inscenácii Rozumu zbavení skúmali proces vymanenia sa z tradície. Pokúsili sa o jej reinterpretáciu, vďaka čomu výsledný javiskový tvar nepôsobil pietne. Za týmto účelom vytvorili fúziu princípov ľudového a súčasného umenia. Zároveň možno dielo považovať aj za stvárnenie istej formy nového rituálu. Spev a tanec boli odjakživa súčasťou ľudových obradov a bývali interpretované spolu. V tomto prípade sa pohybové a spievané časti navzájom striedali. Väčší priestor tu zároveň dostal individuálny prejav performeriek než zborové pasáže, ktoré sa objavujú v našich zvykoch.

Inscenácia otvorene komunikuje tému zmeny spoločenskej atmosféry, transformáciu nášho dedičstva. Už názov napovedá, že každý, kto túži po zmene, býva označený za blázna, alebo za znevažujúceho svoje korene. Rozbitie skupinových obrazov môžeme interpretovať ako prejav osamostatnenia a jedinečnosti. Ak vnímame zvyky ako masovo dodržiavané nepísané pravidlá, tak v tomto prípade dochádza k odporu voči nim a performerky sa preto snažia od seba odtrhnúť. Prítomné sú tu aj ďalšie subtémy, ktoré odkazujú na súčasné spoločenské fenomény, ako napríklad polarizácia spoločnosti.

Tvorkyne vo veľkej otvorenej sále využili arénovité sedenie. Upozornili tak na pamäť davu a otvorili otázku, kde je hranica medzi individualitou a masou. Kde končím ja a kde začína my? Bachratá s touto ideou pracovala aj v choreografii, v ktorej využila princípy kompozície aj dekompozície a kombinovala ľudový tanec so súčasným. Skupinové choreografie komponovala na dominantnú ľudovú hudbu. Keď tanečný jazyk prešiel do postupov súčasného tanca, skupinová choreografia sa rozpadla a vznikli individuálne sóla rozmiestnené po celom priestore. Skupinové choreografie boli zložené z rôznych prvkov a figúr z rozličných regiónov. Bachratá pracovala aj s motívom párového goralského ozwodového tanca. Tým, že v inscenácii účinkujú iba ženy, dalo sa očakávať, že zakomponuje aj karičku.

V neviazaných sekvenciách využila choreografka aj veľmi voľný pohybový materiál. Jedným z objavujúcich sa prvkov bol floorwork, ktorý bol prítomný najmä na začiatku. Pohyby boli individualizované a medzi účinkujúcimi v týchto pasážach nedochádzalo k žiadnemu kontaktu. Takýmto spôsobom choreografka zvýraznila nezávislosť a špecifickosť jednotlivých performeriek. Aj napriek zachovaniu jedinečnosti každej z nich bol ich pohyb napokon zjednotený. Pozostával najmä z chôdze a behu, ktoré sa cyklicky striedali. Ich jedinečnosť sa odrážala vo veľmi minimalistických rysoch, napríklad Katarína Macková a Roberta Krmášková využívali výraznú mimiku a udržiavali prenikavý pohľad s divákmi. Tanečnice zasa mali k dispozícii výraznejšie pohybové pasáže. Vznikol aj priestor pre sólo každej z nich vo forme vlastnej ľudovej piesne z odlišných regiónov a dedín, napríklad Roberta Krmášková spievala pieseň z dedinky Bidovce, Melánia Ondrejčíková rejdovskú a Alica Šaling záhorácku. V inscenácii zazneli aj notoricky známe ľudové skladby ako Oči, oči čierne oči.

Mnohé inscenácie, ktoré sa vyjadrujú k tradíciám a folklóru, upozorňujú na politizáciu a zneužívanie ľudovej kultúry mocou. Aj Bachratá a Malgot varujú pred týmto neželaným javom. V texte verbalizujú, že existujú skupiny, ktoré sú schopné v presvedčení o svojej pravde a s dôrazom na myšlienku tradície rozpútať vojnový konflikt aj v 21. storočí. Je teda zrejmé, že odkazujú aj na aktuálne politicko-spoločenské udalosti. Môžeme to ale vnímať aj v oveľa širších kontextoch, napríklad v súvislosti s politickým dianím v stredoeurópskom politickom prostredí. Túto ideu najlepšie vystihovala pasáž, v ktorej sa performerky postavili vedľa seba, následne sa dupákmi posúvali po priestore a počas toho hovorili repliky o diktátorovi, ktorý sa nedokáže povzniesť cez historické udalosti. Pohyby aj zvuk, ktoré evokovali násilie, streľbu alebo výbuch, symbolicky dotvárali význam ich slov.

Plynutie času poukázalo na fakt, že nehmotné vlastníctvo a tradície sa menia oveľa ťažšie, a najmä pomalšie, než hmotné. Lenže to často vedie ku kolektívnemu nevedomiu. K mladším generáciám sa totiž môže dostať iba neúplná množina informácií, ktorá obsahuje iba pozitívne významy a optimistickú spomienku na časy minulé. Poznanie vlastných tradícií podporuje národnú hrdosť, ale zároveň vytvára aj kolektívne klamstvo, ktoré sa podáva ďalším generáciám. Choreograficky neviazané časti diela vypĺňala chôdza performeriek, ktorá bola špirálovo formovaná. Hoci to vyzeralo, akoby chodili v symetrickom kruhu, v ich rozmiestnení bola prítomná mierna členitosť, – mladé performerky boli v priestore posunuté viac do stredu – čím vznikol akýsi lievik. Deformácia geometrického priestoru tak naznačila aj tému posunov v dedených tradíciách.

Hudobná stránka nemala len popisný charakter a neslúžila iba na zdôraznenie ľudovosti diela. Zvuková stopa vytvárala často ozvenu alebo dupot, vďaka čomu vznikol dojem veľkého davu. Najvýraznejším hudobným prvkom bol výstup Ramiho Shaafiho, ktorý spieval technikou alikvótneho spevu, pripomínajúceho fujaru. Spolu so spevom performeriek vytvorili elegickú až baladickú atmosféru celku, ktorá bola natoľko silná, že v niektorých momentoch potlačila silu myšlienky diela.

Kým hudba smerovala viac k tradičnému umeniu, kostýmy Anny Radevy sa približovali skôr k súčasnosti. Radeva performerky odela do súčasných kusov oblečenia – kokteilových šiat alebo rifľoviny, obula im tenisky či nízke čižmy. Kým kostýmy boli štylizované do dnešnej doby, úprava vlasov zasa niesla prvky ľudového odievania, napríklad vrkoče zviazané stuhami.

Inscenácia Rozumu zbavení je polemickou baladou o identite jednotlivca a spoločnosti, z ktorej pochádza. Bachratá a Malgot týmto dielom zrejme naznačili aj dramaturgické tendencie nového zoskupenie Jedným dychom – vyzerá to tak, že budú pokračovať v sondovaní myšlienok, ktoré sa spájajú s koreňmi a identitou. Možno táto inscenácia tvorivej dvojici poslúži aj ako inšpirácia na prepojenie umelcov a umelkýň z rôznych umeleckých sfér, čo môže viesť len k obohateniu ich budúcej tvorby.