Kiosk 2020 No.2: Patológie dnešného stavu

Očakávaný trinásty ročník festivalu Kiosk sa podobne ako veľa iných podujatí musel prispôsobiť nečakanej pandemickej situácii. Vo výsledku mal však od instantnosti, ktorú hlásal v tohtoročnom podtitule, ďaleko. Dokonca by sa dalo povedať, že sa festival posunul v rámci koncepcie o kus dopredu. Aj tento rok bol Kiosk zameraný na experimentálne a presahové podoby súčasného tanečného a divadelného umenia, no od posledných ročníkov sa líšil väčšou intervenciou do verejného priestoru mesta.

Kiosk 2020 No.1: „Je ti blbo?“

Posledné dva ročníky žilinského festivalu Kiosk boli poznačené zvláštnymi okolnosťami. Minulý rok Stanica Žilina-Záriečie prišla po požiari o svoj unikátny priestor S2, na čo dramaturgia festivalu reagovala aj jeho lajtmotívom: Vyhorenie. V aktuálnom roku bola zas prítomná neistota, či a v akej forme sa pre pandémiu vírusu COVID-19 bude podujatie konať. Vďaka tejto neistote dostal Kiosk 2020 podtitul „festival instantného divadla a tanca“ a témou sa stali patológie. Niektoré performancie trvali len niekoľko minút, iné boli zase veľmi prchavé, uskutočnili sa niekde na ulici v konkrétny čas a už sa viac neopakovali. Viaceré časti programu sa zasa dostali k divákom a diváčkam len vtedy, keď sa presúvali po meste.

Venušiny dny 2020: Mars a Venuša ako škodní potomkovia polarizácie

Témy od žien a o ženách aj tento rok otvorili pražský „fatálny feminínny festival“ Venušiny dny. Ženský síce nie je synonymum k slovu feministický, ale skúsme si predstaviť, že by ním pri troške odvahy mohol byť. Festival prezentuje primárne tvorbu ženských autoriek. Zároveň sa tematicky dotýka oblasti postavenia žien v spoločnosti a preto vždy minimálne ašpiroval na divadlo feministické. Festival sa aj napriek koronavírusu uskutočnil už po piatykrát v pražskom priestore pre alternatívne divadelné umenie Venuše ve Švehlovce. Program predstavil dve premiéry, jeden diskusný večer a hosťovanie z Brna. V porovnaní s minulými ročníkmi bol tento prekvapivo inkluzívny, pretože v hľadisku otvorene vítal aj mužov.

Všetky farby divadla čiernej Afriky

Keď som koncom februára vycestovala do nigérijského Lagosu, pandémia koronavírusu bola pre Slovensko témou vzdialenejšou než čierny kontinent. Meranie teploty po prílete bolo len formalitou a ja som sa viac než potenciálnej nákazy obávala celkom iných turistických nástrah najľudnatejšieho afrického mesta. Predovšetkým som však bola zvedavá a pripravená navštíviť siedmy ročník Lagos Theatre Festival (Lagoský divadelný festival – LTF). Privítala ma uvoľnená, protirečivo spomalená i dynamická atmosféra, fascinujúca farebnosť a príznačne hlučná a priateľská nátura Nigérijcov.

Spolek Tisícihran: Tanky na plovárně (foto R. Houzar)

Malá inventura 2020 No.2

Druhá polovica programu festivalu Malá inventura 2020 sa vyznačovala viacerými témami, cez ktoré sa dajú jednotlivé inscenácie uchopiť. Ich spoločným charakteristickým znakom bol i nový prístup k divadelnej tvorbe, pre ktorý je príznačné stieranie žánrových hraníc, experimentovanie s novými technológiami či popieranie zaužívaných konvencií klasickej činohry.

M. Stará: Parazit (foto V. Brtnický)

Malá inventura 2020 No.1

Malá inventura sa tento rok dožila 18. roku svojej existencie, čo vytvorilo priestor pre bilancovanie a s tým spojenú otázku ďalšieho smerovania festivalu. Aj keď vizuál predpovedal únavu organizátorov či stratu motivácie, program naopak naznačoval ich odhodlanie festival ďalej posúvať a rozširovať. V šiestich programových líniách boli zahrnuté desiatky divadelných a tanečných produkcií, v ktorých mali široké zastúpenie aj mladé tvorivé kolektívy ‒ či už v samostatnej sekcii Nová krv, ale aj v „dospeláckych“ Domovských scénach.

Reactor: 99,6% (foto A. Salaoru)

dunaPart 2019 No.1

Maďarsko je síce náš sused, ale dokonca aj z nášho pohľadu je to štát ako z iného sveta. Diktatúru Viktora Orbána a jeho hon na akademikov, liberálov, bezdomovcov, utečencov, Rómov, proeurópskych intelektuálov či ozrutného panáka, starého maďarského Žida, nie je ľahké opísať. Akoby sme sa dívali na satirické útržky z krajiny-nekrajiny, ktoré ponúkajú nekonečný rad nápadov a umeleckých podnetov. Väčšina z nich však má horkastú príchuť plnú pochopiteľných obáv. Činoherná časť tohtoročného festivalu dunaPart v Budapešti bola toho dôkazom.

Thalia Theater Hamburk: Tanec v temnotách (foto KIVA)

Festival jen a jen německého jazyka

Pokud má česká festivalová scéna nějakou konzistentní stálici na mapě Prahy, pak je to bezpochyby Pražský divadelní festival německého jazyka. Jeho program tradičně čeří vody českého divadelního prostoru, nejinak tomu bylo i letos, tentokrát ovšem z poněkud netradiční pozice. Letošní festival ukázal nezvyklou stránku německojazyčného divadla – tu formálně konzervativnější, která má v tomto prostoru stejně významné místo jako radikální inscenace známé z přechozích ročníků.

Münchner Kammerspiele: Die Attentäterin (foto J. Buss)

2 + 1 zážitky z Mníchova

Už po druhýkrát som si v lete zašla za divadlom do Mníchova. Tamojšie divadlá totiž ešte v júli nemajú prázdniny. A tak, kým sa naši divadelníci opaľujú na pláži v Toskánsku, točia seriál alebo pracujú na čomsi „work-in-progresívnom“, čo budú prezentovať na letnom festivale, je ideálny čas navštíviť jedno z centier toho, čo má u nás žiarivú nálepku „nemecké divadlo“. A hoci je toto zovšeobecnené označenie značne skresľujúce (už len preto, koľko produkcií v nemeckých divadlách vzniká v kooperácii so zahraničnými tvorcami), mníchovské divadelné domy nesklamali.

Jelili Atiku: ỌLỌ́MỌYỌYỌ (foto G. Furno)

Festival ako parazit

Nemecký divadelný festival SPIELART aktívne „objavuje“ mimoeurópsky kontext. Nejde o žiadny pokus o kultúrnu kolonizáciu, skôr je to snaha o nové perspektívy. SPIELART sa stará, aby bolo počuť aj doteraz nemé hlasy. Nie však národov a ani skupín, ale najmä jednotlivcov s ich osobnými príbehmi a skúsenosťami s nespravodlivosťou. Zaujíma sa o ich boj proti silovým štruktúram, stereotypom (vystihujúcejšie by bolo monotypom), „normálnosti“, tradíciám, majorite aj politickému systému.

Travis Alabanza: Burgerz  (foto D. Tuch)

Mono-Dublin

Napriek tomu, že Dublin Theatre Festival je prevažne prehliadkou domácej divadelnej scény, program pravidelne dopĺňa aj výber rôznorodých európskych inscenácií. Dramaturgia do medzinárodnej sekcie volí inscenácie, ktoré sú obsahom a formálnym spracovaním ojedinelé. Organizátori výber nelimitujú aktuálnosťou ich uvedenia, vďaka čomu môžu priniesť skutočne kvalitný program. Počas záverečných festivalových dní vyčnievali monodramatické divadelné formy, v ktorých tvorcovia reflektovali predovšetkým vlastnú identitu alebo samotné médium divadla.

Architecture_Festival d´Avignon (foto Ch. R. de Lage)

Vyčerpaný Avignon

Pre mnohých Francúzov, ale aj zahraničných divadelných nadšencov, patrí Avignonský festival k najväčším slávnostiam divadla v roku. V poslednom období však stráca punc podujatia, na ktorom sa striedajú legendárne predstavenia a tvorí história. Hoci záverečné bilancovanie 73. ročníka Avignonského festivalu ukázalo rekordnú návštevnosť – až 95,5 % naplnenosť sál –, voči jeho programu opakovane zazneli viaceré výhrady. 

Rugilė Barzdžiukaitė, Vaiva Grainytė, Lina Lapelytė: Sun & Sea (Marina) (foto A. Avezzù)

Ľudské krízy súčasnosti

May You Live in Interesting Times bol názov hlavnej výstavy tohtoročného Bienále vizuálneho umenia v Benátkach. Kurátor Ralph Rugoff touto témou reagoval na aktuálne turbulentné časy – nové spoločenské a ekonomické krízy, výzvy týkajúce sa technológií, rastúca podpora politických autoritatívnych spôsobov vládnutia... Spoločenská reflexia však bola prítomná nielen v hlavnej výstave, ale aj v množstve ďalších expozícií národných pavilónov zúčastnených krajín.

 Silke Huysmans a Hannes Dereere: Mining stories (foto T. Callemin)

4+4 dny v pohybu 2019 No.2: Cestou do skutočnosti

V dramaturgii programu 4+4 dny v pohybu sa tento rok dali nájsť viaceré žánrové a formálne postupy. Popri princípoch site-specific, stand-up comedy, grotesky a pohybového divadla, tu malo zastúpenie aj dokumentárne divadlo. Medzi umne štruktúrované diela so silnou výpoveďou patrili belgicko-brazílska produkcia Mining stories a performancia fínsko-egyptskej umelkyne Samiry Elagoz Cock, cock, who’s there? Obe mali schopnosť udržiavať s divákom vnútorný dialóg, ktorý pretrváva aj dlho po skončení predstavenia.

festivalová atmosféra v Desfourskom paláci (foto M. M. Černá)

4+4 dny v pohybu 2019 No.1: V znamení rôznorodosti

Medzinárodný festival 4+4 dny v pohybu už po tretíkrát oživil Desfourský palác na Florenci. Tento rok na jeho oknách visel tematický nápis: Nikdo nemá nic, ktorý sa stal zjednocujúcim lajtmotívom pre výstavy, inštalácie aj site-specific projekty. Motto festivalu vyvoláva nekonečné množstvo otázok a reaguje na rýchlo sa meniace spoločenské, environmentálne, ale aj ekonomické zmeny, ktoré súvisia so západnou kultúrou.

Stránky

Subscribe to RSS - Reportáž