Za Bohom treba letieť

Petra Fornayová sa po desiatich rokoch vrátila k ruskému dramatikovi Ivanovi Vyrypajevovi. A to príznačne v priestore Štúdia 12, kde v roku 2010 účinkovala v inscenácii jeho hry Júl (réžia Alena Lelková). Tentokrát Fornayová nevystupuje ako interpretka, ale ako režisérka – pod hlavičkou združenia Príchod Godota v koprodukcii so Štúdiom 12 vo februári uviedla inscenáciu jeho hry Bytie 2 (v knižnom preklade Evy Maliti Fraňovej uvádzanú ako Genezis 2).

Súčasný ruský dramatik Ivan Vyrypajev sa vo svojich hrách zameriava na relativizáciu ustálených životných postojov vo vzťahoch či k sebe samému a na ich nemilosrdné spochybňovanie. Do textov často vnáša cynizmus a provokatívny pohľad na spiritualitu. Zobrazuje urputnú snahu nájsť vo vzťahoch čosi duchovné, túžbu dosiahnuť niečo nekonečné, čo by človeka vyslobodilo zo silného objatia reality. Drámu Bytie 2 Vyrypajevovi poslala učiteľka matematiky Antonia Velikánová, ktorá bola v tom čase pacientkou s akútnou schizofréniou v psychiatrickej liečebni. Velikánová v texte spájala vzťah k svojmu psychiatrovi so vzťahom k Bohu. Sama sa stavala do pozície Lótovej ženy, teda starozákonnej postavy, ktorá verne nasleduje svojho muža. No napokon Boha neuposlúchne a otočí sa, aby videla, akú skazu Boh pripravil pre Sodomu. Vyrypajev jej text reinterpretuje a dopĺňa listami a frivolnými kupletmi proroka Jána, v ktorých relativizuje ruský spoločenský kontext a náboženské predstavy.

Tvar hry hraničí s blasfémiou. Vynára sa v nej otázka charakterizácie Boha, jeho (ne)existencie, ale aj otázka bohohľadačstva, ktoré je pre Vyrypajevovu tvorbu príznačné. Pre náboženských „fajnšmekrov“ môže byť zaujímavé aj to, že sa Boh v hre rozpráva s Lótovou ženou, a nie s mužom – prorokom či patriarchom. Text je náročný na vnímanie aj pre neexistenciu fabuly, ktorú Velikánová obhajovala tým, že divák nemá súcitiť s postavou na javisku, ale sám so sebou. Myšlienkové prúdy sa valia textom ako príznaky schizofrénie, v ktorých sa strieda pokoj s náhlymi dramatickými zvratmi. Nad celou hrou visí hľadanie čohosi určujúceho, čo by sa mohlo považovať za objektívnu pravdu.

Dramaturgicko-režijný koncept Petry Fornayovej a dramaturga Jána Šimka je postavený na texte, ktorý síce nie je významne interpretovaný, ale ani prerozprávaný či ilustrovaný. Z textu sú vypreparované časti, ktorých pospájaním sa dostávame k jeho svojvoľnej logike, pričom cítiť nadsádzku. Práve v tejto nadľahčenej atmosfére dostáva rozmer niečo sotva počuteľné, čo potrebujeme, aby zaznelo, ale napriek naliehavosti a dôležitosti nás to v reálnom živote mnohokrát necháva chladnými. Režisérka síce priestorovo odčleňuje jednotlivé polohy textu, ale v samom herectve to také jasné nie je. Na druhej strane táto neurčitosť, ktorá prekáža orientácii, dovoľuje hercom veľmi prirodzene prechádzať z obrazu do obrazu. Autentickí a presvedčiví sú najmä v rozhovoroch medzi Bohom a Lótovou ženou, v ktorých sa rozoberá vzťah Stvoriteľa a stvorenstva ako niečoho, čo sa vzájomne ľudsky a nadľudsky ovplyvňuje. Herci nachádzajú svoj nadhľad nad textom a pritom ho nechávajú plynúť v jeho vážnosti.

V rovinách, ktoré načrtol už Vyrypajev, sa teda v inscenácii filozoficko-existenciálna až metafyzická rovina prelína so satirickou a civilnou. V úvode podľa striktných autorových poznámok vystupuje postava Ivana Vyrypajeva (Vlado Zboroň) a ležérne hovorí o vlastných zámeroch aj o zámeroch autorky – pacientky Antonie Velikánovej (Heidi Šinková). Prejav Zboroňa aj Šinkovej pôsobí vo fázach rozpravy medzi psychiatrom a pacientkou tlmene, obaja opatrne našľapujú na náročnú štruktúru textu. Vytvárajú tak dojem prirodzeného hľadania čohosi pevného, jasného a nespochybniteľného.

Dekomponovanie scény (scénografia Matej Gavula) metaforicky reflektuje rozpadávanie sa predstavy o niečom absolútnom a nemennom. Jednoduchým skladaním a rozkladaním niekoľkých obrazcov vo forme nadrozmerného puzzle sú priestorovo rozčleňované aj akcie. Fornayová v prípade komických kupletov proroka Jána už nepostupuje podľa Vyrypajevových poznámok, kde autor píše o piesňach sprevádzaných na akordeóne. V inscenácii sa namiesto toho objavuje úderná gitarová hudba, text beží v rýchlom slede obrazov na projekcii, ktorá zobrazuje hercov v prostrediach bytu či exteriéru (videoart Boris Vitázek). Do toho Heidi Šinková obrátená chrbtom k publiku divoko tancuje a širokými gestami zabranými do tanca akcentuje atmosféru kupletov, v ktorých sa rurálnym jazykom hovorí o rôznych milostných avantúrach. Vo svojej hravosti je úderná aj finálna scéna, v ktorej sa herci schovajú za objekty pripomínajúce rakety. V kruhových otvoroch je vidieť len ich tváre – ako kozmonauti v rakete v sprievode gitarovej hudby letia smerom k Slnku.

V inscenácii Bytie 2 sa tvorivý tím zameral najmä na text, v ktorom významy hľadá divák sám. Ak chce (a môže to byť ťažké), môže sa pustiť cestou dedukcie a rozšifrovania. Ale je to vôbec potrebné? Alebo je skôr dôležité pýtať sa, či všetko, čo som videl a počul, bola pravda alebo hra?

Bibliografický záznam: Godovič, Marek. Za Bohom treba letieť. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2020. [cit. 19.9.2020]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://www.mloki.sk/node/1100.