MLOKi

Spiatočka – návrat do minulosti

Slovensko-maďarský súbor Thália ako prvý na Slovensku uviedol hru Istvána Kerékgyárta Spiatočka. Narážajúc na košického spisovateľa Sándora Máraia nesie podtitul spoveď biedneho mešťana. Text inscenátori dali upraviť na košický kontext a zároveň pridali historické referencie, ktoré sa týkali významných medzníkov v dejinách Slovenska.

Hrou, ktorú kompozične tvorí 14. scén, nás od začiatku sprevádza tajomník divadla Mišo. Uvádza nás do jednotlivých obrazov a zároveň tlmočí historické vsuvky. Prostredníctvom osudu jedného človeka – Zsoltiho –  boli postupne odhalené dejiny spoločnosti. Tragikomický príbeh Zsoltiho Vidru sa odvíjal retrospektívne, „v spiatočke“ a začal tak jeho smrťou a autopsiou. V rámci vyšetrovania jeho smrti políciou sme sa začali po častiach dozvedať, kto bol a prečo sa dostal až na ulicu. V priebehu inscenácie mladne, jednotlivé historické udalosti (vstup SR do EÚ, rozlúčka Mečiara, vznik samostatného SR, Nežná revolúcia, normalizácia) sa prelínajú s udalosťami z jeho života: raz pracuje ako pomocník v dome zbohatlíka na Pereši, potom je bitkár, nočný vrátnik, čašník v luxusnom hoteli, mladík rozvážajúci mäso, ktorý sa zamiluje do Cigánky, chlapec, ktorého všetky ostatné deti kvôli otcovi v base považujú za zlodeja, až nakoniec sa mení na dieťa a nechcené embryo. Paradoxne pri jeho narodení mu otec i anjeličkárka predpovedajú, že bude bohatý, zdravý a úspešný. To sa však nenaplní. Zsolti predstavuje osud bežného človeka, ktorého i dnes možno stretnúť na ulici. Kvôli nešťastným udalostiam a náhodám v jeho živote príde o rodinu i o byt, v naivite sa zapletie do nekalých kšeftov. Popri bolestivých udalostiach sa našlo v inscenácii miesto aj na humor – napríklad v scéne dvorenia s obľúbenou loveckou salámou, či nezdravý vzťah zbohatlíka z Pereša ku svojim psom.

Dramatický text je náročný, plný dynamických dialógov, irónie, herci košického divadla ho však zvládli výborne. Keďže ide o súbor hrajúci v maďarskom jazyku, ich herecký prejav bol pre divákov na festivale príjemným osviežením a zmenou. Na javisko priniesli iný, rozdielny temperament. V inscenácii plasticky herecky stvárnili rôzne typy postáv (bezdomovci, zbohatlík z Pereša, prostitútky). Ich sugestívne, realistické herectvo prinášalo rýchle mnohovrstevnaté strihy, pri komentovaní bolo badať až brechtovský odstup. Scéna bola jednoduchá, ale účelná, bolo ju možné variovať podľa potreby. Išlo o dve pohyblivé steny tvorené z bielych kachličiek, na ktoré boli premietané výjavy – oheň, dvere, auto či manželské postele.

Púť so Zsoltim Vidrom bola aj púťou našou identitou. Zároveň bola metaforou identity národa, ktorý mal rovnako zaujímavý osud ako Vidra, ešte však nedospel k svojmu koncu.

 

No items found

Martina Borodovčáková

Narodená v Calexcity, najprv fascinovaná a zahĺbená do výtverného umenia, neskôr vďaka častým návštevám Divadla Andreja Bagara v Nitre okúzlená aj divadelným umením. Vynaliezavá povaha Vodnára však prevážila a na prahu dospelosti sa rozhodla študovať gréčtinu a latinčinu (p.s. doteraz sa čuduje, ako sa jej štúdium podarilo skončiť). Napokon ju dobrodružný duch priviedol na Divadelnú fakultu VŠMU a bolo rozhodnuté. Momentálne sa venuje prekladu Senecových tragédií a inscenáciám antických hier v súčasnosti. Vo voľnom čase rada rožširuje svoje jazykové znalosti a ešte radšej cestuje a fotí.