MLOKi

Som idealista, no a čo?

Podľa súčasnej hry Zuzany Križkovej vznikla v divadle TICHO a spol. inscenácia Pán Q. a jeho Don Quijote, ktorej dominuje výkon Ivana Martinku. Ten stvárňuje Pána Q., rojka či idealistu dneška, bez veľkolepých gest, no sústredene a presvedčivo. Ako vyzerá don Quijote v 21. storočí?

„Tak ako pred stáročiami, aj dnes je na svete viac hlupákov ako mudrcov. A tak je dodnes hlúposť pokladaná za múdrosť a múdrosť za šialenstvo. Hlupákom patrí moc tohto sveta.“ Tento výrok, ktorý hlavný hrdina vysloví v hre a v závere ho zopakuje, je výstižným odkazom na to, ako Pán Q. vníma svet okolo seba. Je to človek morálnych zásad, ktorých sa drží, aj keď sa mu to v živote zvykne škaredo vypomstiť. Keď zistí, že napriek ideálom nedokáže zmeniť realitu, uchyľuje sa k zúfalým riešeniam. Akoby aj Pán Q., tak ako dnes my všetci, zažíval celospoločenskú „blbú náladu“ a vo svojej ilúzii sa pokúša bojovať za spravodlivosť sveta. A nevzdáva sa svojich snov, aj keby to malo znamenať, že príde o všetko – o povolanie, ženu, aj o úctu –, aby nakoniec skončil na psychiatrickom oddelení.  

Hra Zuzany Križkovej odkazuje na Cervantesovho hrdinu Dona Quijota skôr v hrubom rámci, aj keď preberá aj množstvo drobných odkazov (kôň Rocinante, milá Dulcinea, boj s obrom, či veterné mlyny). Text je plný zaujímavých zvratov a zmien prostredia i času deja, navyše má prekvapivý a v dobrom zmysle slova efektný záver. Napriek relatívne vážnemu príbehu neskĺzava hra do existenciálnej ťažoby, skôr je posilnená špecifickým humorom, ktorý je dobre vypointovaný. Naopak, ako nedostatok textu hodnotím napríklad dlhé prerozprávanie predhistórie vzťahu ústrednej dvojice.

Dramatický text zbytočne neodbáča z hlavnej línie a nepokúša sa o paralelné vyriešenie množstva problémov. Variabilita Martinkovho výrazu tak pred sebou nemá napríklad ako hlavnú výzvu prerod hrdinu, pretože ten je v zásade v celej inscenácii konzistentný. Herec je však precízny v tom, ako odlišuje jedno svoje ja od druhého (alter ega), alebo v diferencovaní svojho mladšieho ja (v rámci retrospektívy) a staršieho Pána Q.

Najsilnejšou stránkou inscenácie je herecký výkon Ivana Martinku. Jeho herecká flexibilita, hlasová a mimická disponovanosť sa spája s jeho osobným vyžarovaním a tiež s veľkou schopnosťou koncentrácie. Navyše je veľmi zručný v práci s výtvarným objektom (napr. z mobilného matraca a z bariel vytvára koňa) a súčasne spontánne muzikálny. Okrem toho vie byť dostatočne civilný a predovšetkým herecky dôsledný – veľmi presne dávkuje mieru stvárňovaných emócií, akoby mal vnútorný metronóm, ktorý stráži rytmus jeho hereckých akcií. S tým súvisí aj bezprostredná ľahkosť v pohybe, ako aj cit pre humor. Najsilnejším momentom inscenácie je súboj Pána Q. s obrom, ktorý zvádza takmer nahý, so šatkou na tvári a končí na zemi, vyčerpaný a špinavý. Ďalší dvaja herci, Janka Sovičová ako manželka Renáta a Patrik Minár ako dekan, vhodne sekundujú v menších postavách, no výraznejší priestor ich postavy nemajú.

K režijnej koncepcii Roba Horňáka možno mať isté výhrady. V inscenácii Pán Q. a jeho Don Quijote sa objaví aj niekoľko klišéovitých obrazov či postupov, ako úvodná etuda s klaunmi či napríklad použitie parochne ako zástupného symbolu neprítomnej ženy. Celkovo platí, že oproti kvalite textu a úrovni herectva režisér ťahá za kratší koniec. Naopak, veľmi dobrým ťahom je sprievodná živá hudba. Ivan Martinka v postave Pána Q. ukázal všetky svoje dispozície a kvality. Želám mu, aby táto rola neostala v jeho tvorbe osamotená.


Komická trúchlohra o jednom z nás a rytierovi smutnej postavy.
Potrebujeme dnes ešte svojho Dona Quijota, či sme ho už definitívne pochovali? Kto určuje, čo je ešte normálne a čo už možno považovať za bláznovstvo?

„Tak, čo? Vie tu ešte niekto, kto bol slávny rytier Don Quijote z Manchy? Don Quijote – symbol bláznovstva. Postava blázna, vymyslená ďalším bláznom, ktorý jej príbehy spísal pred viac než štyristo rokmi a že tie trúchlo smiešne dobrodružstvá nás už nemajú prečo zaujímať. A na toľkých stranách! Ale chyba… Tak, ako pred stáročiami, aj dnes je na svete viac hlupákov, ako mudrcov. A tak je dodnes hlúposť pokladaná za múdrosť a múdrosť za šialenstvo. Hlupákom patrí moc tohto sveta. A je ich toľko, že aj tí múdri im napokon uveria a sami pokladajú svoju múdrosť za bláznovstvo. Zatvoria svojich Donov Quijotov do tej najhlbšej a najtajnejšej kobky svojho života a prispôsobia sa pravidlám hlupákov. Ako on…“

Autor diela: Zuzana Križková
Réžia: Robo Horňák
Obsadenie: Ivan Martinka, Janka Sovičová, Patrik Minár, Barbora Šoganová, Jakub Matejčík, Dávid Selecký
Scénografia: Jakub Branický
Hudba: Filip Krišš, Adam Šamaj
Úprava: Ivan Martinka, Robo Horňák
Pohybová spolupráca: Michaela Motlochová
Bábky: Miriam Horňáková


Zuzana Andrejco Ferusová

Absolventka slovakistiky a estetiky na UK a neskôr aj divadelných štúdií na VŠMU. Pracuje ako knižná editorka a jazyková redaktorka. Najradšej spolupracuje s malými vydavateľstvami (BRAK, Monokel books) a na angažovaných projektoch (ASPEKT, Post Bellum). Je spoluzakladateľkou platformy MLOKi a príležitostne píše o divadle aj inde. V umení aj divadle obdivuje predovšetkým ženskú kreativitu a odvahu hľadania.