MLOKi

Rekapitulácia zázrakov

Čo je esenciou zázraku? Čo treba, aby sa udial? Stačí byť v správnom čase na správnom mieste? Treba v neho veriť? Alebo sa zázraky dejú denne, na počkanie, len si ich stačí všimnúť?

Tento článok mal vzniknúť dávno. Prvýkrát čerstvo po premiére projektu Miracles, keď aj MLOKi chceli reflektovať jednu z najzaujímavejších (ko)produkcií nezávislého divadla za posledné sezóny. Napísala som vtedy recenziu, ktorá analyzovala zvlášť každú samostatnú časť spoločného projektu štyroch „telies“ – Divadla Pôtoň, Debris Company, Slávy Daubnerovej a Medu a prachu. Takmer hotový text sa však „zázrakom“ stratil (či bola príčina v neuložení dokumentu, alebo v zaspávaní s prstom na klávese backspace, už v tejto chvíli nevedno). Osudovosť tohto zmiznutia vyvolala rozhodnutie, že text nanovo napíšem, až keď znovu uvidím predstavenie na Divadelnej Nitre. Nuž… netreba to dlho naťahovať – septembrovú reprízu sa mi napokon vidieť nepodarilo. Myšlienky napísať o Miracles som sa však nechcela vzdať. Teraz, na prelome rokov, v atmosfére všeobecného bilancovania, sa k tomuto projektu v mysli vraciam, lebo je z môjho pohľadu jednou z kľúčových divadelných udalostí uplynulého roka.[1]

Uvažovanie o „Mirákloch“ nás prirodzene zvádza k snahe rozobrať ich chronologicky ako jednotlivé „zastavenia“ nočnej púte za zázrakmi po okolí dediny Bátovce. Jednou z možností je pozrieť sa na ne cez prizmu tvorivých subjektov, cez ich prístup k téme, ktorý je naznačený už v bulletine/novinách, ktoré vydáva Divadlo Pôtoň. Napríklad v prvej časti s podnázvom Hypotéza: zázrak, os, priestor, čas. Človek tvorcovia z Debris Company na lúke pri miestnej priehrade vytvárajú atmosféru, akú naši predkovia azda zažívali počas rituálov svätojánskej noci (nie náhodou postavy bielych tancujúcich škriatkov pripomínajú niektoré naštudovania Shakespearovho Sna noci svätojánskej). Svetielkujúce mušky či lesné víly nám odhaľujú priestor nasiaknutý prírodnou mágiou, ktorá možno vychádza len z prostej krásy miesta. Časť Slávy Daubnerovej s proustovským názvom Hľadanie strateného času nás opäť vracia k Shakespearovi. Tentoraz k jeho sonetom, ktorých hlavným motívom je plynutie a pôsobenie času. Postavy akoby vytrhnuté z rozprávok či mytológie ostávajú zaseknuté v zvláštnom „časoprázdne“, v prítomnom okamihu, ktorého čaro si mnohokrát ani neuvedomujeme. Domáci divadelníci z Pôtone zas v časti Revitalizácia zázraku v miestnom kostole – priestore, ktorý je dnes azda poslednou baštou hľadania a očakávania čohosi nadprirodzeného – odhaľovali podstatu toho, čo by aj v dnešnom svete mohlo byť považované za zázrak. A napokon sa tvorcovia združení pod hlavičkou skupiny Med a prach v Gramatike zázraku v dvoch častiach pokúšali o nemožné, teda o odhalenie akýchsi zákonitostí zázraku, pomenovanie opakovaných vzorcov výnimočnosti.

Pri takomto pohľade nemožno obísť subjektívne pocitové vnímanie jednotlivých častí. Ťažko objektívne zhodnotiť, či niektorá z nich bola, povedzme, silnejšia a iná slabšia. Každá využila genia loci svojho stanovišťa, každá oplývala atmosférou, ktorá vyplýva už z faktu, že sa hŕstka ľudí ocitla v noci spolu na miestach ako hrádza, školský areál, kostol či lúka s povesťou bývalého pohrebiska. Ako diváčka dokážem povedať, že ohúrenie malo u mňa s postupom večera klesajúcu tendenciu, rovnako ako umelecký dojem, to však možno pripísať na vrub aj únave a zmenšujúcej sa miere prekvapenia. Ochotne priznám, že som sa nechala absolútne vtiahnuť do atmosféry „noci svätojánskej“ a áriu Kráľovnej víl, ktorá sa znenazdajky na svojej loďke vynorila z tmy a rozčerila hladinu bátovskej priehrady, považujem za najpôsobivejší okamih večera. Podobne výjav v druhom zastavení, keď sa na ihrisku neďaleko školy dalo do pohybu auto a začalo pomaly prenasledovať Ženu-jeleňa, patrí k tým, ktoré ťažko vytesniť z pamäti. Rovnako kúzelným momentom však bola aj „posledná večera“, procesia nazerania do tajomných gulí na záver tretej časti v kostole. Gule skrývajúce samostatné mikrosvety, mikropríbehy svojou asociatívnosťou a pritom jednoduchosťou ma ohromovali viac, než obrazy postavené na trochu klišé metafore strhávania masiek, ktoré záveru s guľami predchádzali. Významami nabitá posledná časť na lúke, výrazne hudobná a až mrazivo efektná ma nechávala chladnou, zato záverečná inštalácia s replikami známych galérií schovaných v stanoch pred budovou divadla Pôtoň bola výbornou vtipnou i konceptuálne a myšlienkovo vzrušujúcou bodkou za večerom.

Na túto site-specific vandrovku sa však dá pozrieť aj inak. Ak by sme sa chceli zaoberať celkom a nie jednotlivosťami, našli by sme aj ďalšie prvky, ktoré sa v rámci večera opakovali. Medzi spoločnými znakmi bol najmä záujem o čas zázraku – každá z častí naznačovala, že si vyžaduje ponorenie sa do daného momentu, zastavenie sa, je potrebné precítiť chvíľu a zároveň čas vynulovať, zabudnúť naň. Na druhej strane všetky časti pracovali s prvkami mytológie či vierouky, či už v pohanskej alebo kresťanskej podobe. Jedným z prejavov toho bola aj postava ženy-jeleňa[2], ktorá sa ako spojenie mýtického, prírodného a ľudského, prirodzeného a nadprirodzeného, bežného a rušivého, vynárala ako nemý, no „všepozorujúci“ sprievodca večerom.

Obe charakteristiky boli zároveň vlastné celému večeru. Vnímanie prítomného momentu v nebežnej situácii a zároveň jeho omnoho silnejšie kolektívne precítenie (predsa len človek nechodí často v noci po cudzích dedinách s päťdesiatimi ďalšími ľuďmi) boli atribútmi, ktoré chvíľami možno i prevýšili divadelnosť a umelecký rozmer projektu. Miracles sa stalo zážitkom ešte pred začiatkom „predstavenia“, „podívanú“ si totiž bolo treba zaslúžiť, bolo treba za ňou kráčať po tmavej poľnej ceste popri lese, presúvať sa z jedného miesta na druhé, natlačiť sa na cudzí/blízky chrbát v snahe zabezpečiť si lepší výhľad. Vrátili sme sa k prapôvodnému divadelnému rítu, k všeľudovému participatívnemu divadlu mystérií a mirákul.

Rušivým prvkom boli najmä organizačne komplikované, paradoxne skôr spomaľujúce presuny pripravenými autobusmi. To však nie je výčitka, len most k ďalšiemu dôležitému aspektu projektu. Jeho produkčná náročnosť totiž zrejme nemá v súčasnom slovenskom divadle obdoby. Znamenala spojiť pomerne veľké množstvo ľudí z rôznych, hoci spôsobom fungovania príbuzných ansámblov. Pripraviť im pôdu pre tvorbu na vidieckej periférii umeleckého sveta (hoci v zabehnutom kultúrnom prostredí). Zharmonizovať všetky harmonogramy kvôli takej banálnej veci, ako je premiéra (tým skôr, že v exteriéri do toho vstupujú faktory ako vonkajšia teplota a čas zotmenia). Komunikovať s obcou/cirkvou/susedmi o možnosti využiť verejné priestory. Vyriešiť logistiku skúšok, presunov performerov, presunov divákov. Skrátka organizačne to celé zastrešiť a finančne zabezpečiť – a to bola úloha hodná pomyselnej Dosky v kategórii divadelný manažment roka. A jedno malé narušenie – obyčajná choroba či nepriaznivé počasie – to môže všetko ohroziť, či dokonca úplne zrušiť. Aj preto sa premiéra neuskutočnila v pôvodne plánovaných termínoch a obe doposiaľ uvedené reprízy sprevádzalo isté napätie z toho, či predstavenie nepreruší búrka, aj preto je budúcnosť ďalších uvedení zatiaľ vo hviezdach. A aj preto sa dá celkom racionálne a s čistým svedomím potvrdiť, že zázraky sa dejú. Lebo Miracles sa stali.

 

[1] Medzičasom o tejto neobvyklej putovačke vyšlo viacero textov, ktoré viac či menej komplexne pomenovali okolnosti vzniku, výsledný divadelný tvar samotný i jeho jednotlivé „diely“. (Pozri https://dennikn.sk/771717/nazriet-pod-povrch-priestoru-a-casu/, http://reflektor.vsmu.sk/recenzor/recenzor-detail/article/v-batovciach-sa-deju-zazraky/ alebo článok Mila Jurániho Zázrak pred apokalypsou v septembrovom čísle časopisu kød).

[2] Žena-jeleň je figúra, ktorá pochádza z mytológií pôvodných obyvateľov Ameriky. V umeleckej podobe sa objavila napríklad ako námet obrazu Fridy Kahlo Zranený jeleň, ktorý bol inšpiráciou aj v prípade Miracles.

No items found

Martina Mašlárová

Absolvovala tri stupne štúdia na Katedre divadelných štúdií, kde teraz pôsobí ako pedagogička. Na Divadelnej fakulte tiež zastáva funkciu prodekanky pre štúdium. V minulosti dosť dlho pôsobila ako redaktorka, kratšie ako šéfredaktorka časopisu kød – konkrétne o divadle. Napísala všeličo všelikam, okrem kød-u a „do mlokov“ aj do Monitoringu divadiel, Javiska, Loutkářa, SAD-u, SME Národné a i. Chvíľu bola dramaturgičkou v Divadle Andreja Bagara v Nitre, teraz je teatrologičkou a dramaturgičkou na voľnej nohe, spolupracuje najmä s režisérom Matúšom Bachyncom. Má na konte aj pár odborných štúdií, 1/3 publikácie o ochotníckom divadle a jeden preklad knihy Ako písať o divadle, ktorú vydala spolu s Mlokmi. „Ako písať o divadle“ je jej výskumná téma, okrem toho sa zaoberá queer divadlom, má rada zahraničné festivaly a vo všeobecnosti rada cestuje. Jej snom je byť polyglotka a naštíviť Polynéziu.