MLOKi

Politický summit ako pouličné divadlo

Od Dunaja fúkal studený vietor a do padajúcej tmy burácala zlovestná hudba. Pár minút pred deviatou večer tri hlúčiky ľudí už prešľapovali na mieste, ďalší prichádzali z najrôznejších strán.

Večer slovensko-poľskej koprodukcie sa začal. Na kovových konštrukciách, akoby na oceľových chodúľoch prichádzali do davu alegorizované postavy, stvárňujúce mocných, bohatých, vplyvných ľudí – dve ženy a dvoch mužov. Technickí sprievodcovia zabezpečovali, aby tieto celebrity voľne vplávali pomedzi dav, usmerňovali divákov, aby ustupovali raz vpravo, raz vľavo. Štyria vládcovia boli výrazne (predovšetkým vizuálne) individualizovaní. Milan Chalmovský vyvolával rešpekt najmä sošnou postavou a aristokratickým odevom (biela kožušina). Vlado Zboroň naopak pôsobil ako villain, jeho kovová koruna a industriálny outfit podporovali negatívne konotácie už na prvý pohľad. Vyzývavosť vládkyne v podaní Lucie Fričovej umocňoval leopardí vzor aj skazený smiech. Lucia Arendášová v ružovom koženom plášti demonštrovala spojenie luxusu a surovosti. Kontrapunktom k nim bol obyčajný človek, chudák v otrhaných handrách, v podaní poľského herca.

Výtvarná výprava, atmosféra, o ktorú sa postarala príroda spolu s hudobnými podkladmi, veľké rozmery pohyblivých objektov, to je to, čomu sa diváci potešili a čo vytvorilo napokon aj istý divadelný zážitok. Istý, hovorím s miernou opatrnosťou. Obsahová časť predstavenia totiž za vizuálnym zážitkom značne pokrivkávala.

Keď si všimneme, s akou notickou prichádzalo promo o predstavení, pomerne rýchlo sa zorientujeme v prostých premisách: na svete sú regióny, ktoré sužuje hlad, no vplyvní ľudia sveta sa prežierajú a hýria všetkými spôsobmi, ich prístup k životu je vo všetkých ohľadoch zničujúco megalomanský.  Spektakulárna šou bola však zameraná najmä na efekty a dej tlmočila v skratke, aj to často chudobnej. Obrazy boli pôsobivé, no intenzita výpovede mdlá, úderné myšlienky nahradila plytká rozdrobenosť a jemné náznaky. Žranie človeka ako zlatý klinec párty mohlo byť vygradované do najsilnejšieho obrazu. No výsledok bol značne eufemizovaný: obeť subtílne tancovala v hrnci. Pointa unikla, rozpustila sa v efektných obrazoch, v dunení hudby, v navigáciách technikov, v trblietavom daždi, ktorý nám vladári počas svojej „fiesty“ nasypali na hlavy. Kolotoč s dievčatami bol zaujímavý, nápad s bicyklami fotogenický.

Predstavenie sa skončilo, ľudia spokojne tlieskali – pravdepodobne takto nejako si plenérnu šou predstavovali. Chlad vetra z dunajského nábrežia a trblietky vo vlasoch a na pleciach, len to si z tohto večera odnášam domov.

No items found

Zuzana Andrejco Ferusová

Absolventka slovakistiky a estetiky na UK a neskôr aj divadelných štúdií na VŠMU. Pracuje ako knižná editorka a jazyková redaktorka. Najradšej spolupracuje s malými vydavateľstvami (BRAK, Monokel books) a na angažovaných projektoch (ASPEKT, Post Bellum). Je spoluzakladateľkou platformy MLOKi a príležitostne píše o divadle aj inde. V umení aj divadle obdivuje predovšetkým ženskú kreativitu a odvahu hľadania.