Alžbeta VrzgulaUchopiť tvorbu Trnavskej skupiny formou koncertu, respektíve vytvorenie motívu hudobnej skupiny, bola určite správna voľba. Poézia zaznieva vďaka hudbe nanovo a v plnej sile. Je opäť (stále?) mladá a živá a vyvoláva široké spektrum pocitov. Čo je ale hlavné, nemá tu miesto žiaden romantizujúci pátos, ktorý často evokuje holé slovo na papieri. Nie každý má vzťah k poézii, nie každý ju vie čítať, ale počúvať ju vieme všetci. Neduhom inscenácie bolo akurát trochu bezzubé hudobné prevedenie.
Gro deja má dokumentárny charakter – približuje životné príbehy výrazných slovenských umelcov, prirodzene s presahom k dobovej realite socializmu. Inscenátori museli nevyhnutne čeliť objemu faktov a textu, ktorý vrámci odovzdania všetkých potrebných informácií a vykreslenia komplexného obrazu, potrebovali pretlmočiť. Neskorá večerná hodina uvedenia v programe Novej drámy (začiatok predstavenia o 21:30) inscenácii nesvedčala. S únavou som bojovala najmä počas naratívnych pasáží strednej časti, ktorá bola venovaná profilom jednotlivých básnikov a mala menšiu dynamiku.
Neboli sme svedkami hereckého koncertu, hoci za zmienku stojí vôľa k drobnokresbe jednotlivých osobností. Ich povahové črty sú zapracované v hereckom prejave a scénickej kompozícii na rôznych úrovniach – od spôsobu reči, chôdze, cez mimoverbálne strety básnikov až po ich rozmiestnenie v priestore. To všetko divákovi dopovedalo životné príbehy, ktoré inak spoznával prostredníctvom replík – citácií autentických zdrojov. Bol to koncert básnický. Najpôsobivejšie boli práve pasáže venované samotným poetickým skladbám.
Napriek forme akéhosi kabaretu, má inscenácia zreteľný oblúk. Završuje ho prvý skutočný prednes básne bez hudobného alebo iného sprievodu – unavené a zmierlivé verše o deduškovi a vnučkách. Je to výdych, bodka, kontrast k plnosti obrazu, zvuku a významu, ktorý divák dostával s predošlými básňami zo skoršieho obdobia tvorby trnavských básnikov.
Inscenácia je úzko spätá s Trnavou. Básnici patria do pamäte mesta a sami sa vo svojich myšlienkach a tvorbe k Trnave stále vracajú. Napriek tomuto špecifiku som presvedčená, že možnosť vidieť Trnavskú skupinu a spoznať ich príbehy prospela aj Bratislave.
