MLOKi

Na počiatku bolo slovo

Jazyk. Materinský vs.cudzí. Reč, rozprávanie, odovzdávanie myšlienok. Čosi tak prirodzene späté s našou každodennou existenciou, že si sotva uvedomujeme, aký komplexný a fascinujúci dorozumievací systém sme si ako ľudia vytvorili. Ale čo sa stane, ak slová odtrhneme od ich primárne informačnej funkcie? Je to, ako znejú, rovnako zaujímavé, ako ich význam? Môže to byť témou divadelnej inscenácie? Na Divadelnej Nitre sme sa presvedčili, že môže. Otváracím predstavením festivalu bola francúzska Suita č. 1 „ABC“ pre 22 účinkujúcich a dirigenta. V hlavnej úlohe – slovo.

 Babylon v priamom prenose

Inscenácia nadväzuje na predošlé časti projektu Encyklopédia reči (viď stránku Divadelnej Nitry). Jej gro tvoria jednotlivé fragmenty, „skladby“ skomponované Jorisom Lacostem pre hlasy jedenástich pôvodne vybraných účinkujúcich a jedenástich „hostí“ – zväčša neprofesionálov z okolia mesta, v ktorom skupina predstavenie odohrá. Spolu tvoria úžasné multikultúrne teleso, orchester, v ktorom sa síce hrá iba na jediný nástroj, ale jeho možnosti sú neobmedzené. Tento netradičný zbor nespieva (takmer vôbec), avšak v jeho podaní sa hudbou stávajú rôznych jazykoch znejúce celkom banálne dialógy, útržky z politických prejavov, lekcie cudzieho jazyka či pasáže z televíznych seriálov. A tak ich divák aj absorbuje, ako hudbu, ktorej nie vždy rozumie, no napriek tomu si ju môže naplno vychutnať. Hoci každý výstup má svoj predobraz v konkrétnom zvukovom materiáli zo zozbieraných nahrávok a každý prináša určitý obsah, vnímať ho a uchopiť jeho význam nie je za každú cenu dôležité. Naopak, vyvstáva otázka, či je divácky zaujímavejšie rozumieť (neraz vtipnému a vtipne podanému) interpretovanému textu, alebo len počúvať a zmyslovo prežívať, čo sa deje na javisku. To napokon v Nitre platilo dvojnásobne – nevedno síce, či išlo o zámer alebo technický nedostatok, no keďže titulky tlmočili len výstupy v angličtine a francúzštine, pôžitok každého z prítomných divákov bol nevyhnutne odlišný. Nielen v závislosti od jazykových dispozícií, ale aj ochoty či túžby rozumieť alebo nerozumieť.

Dialógy zo Simpsonovcov ako chorály? Áno!

Vnímanie slova je tu v každom prípade posunuté smerom k prostému zvukovému zážitku, ktorý je o to intenzívnejší, o čo dokonalejšie je predvedenie. Pod presným vedením dirigenta Nicolasa Rolleta sú skupiny aktérov v rôznych konšteláciách schopné dosiahnuť pozoruhodnú synchróniu, až prekvapujúcu pri pomyslení na to, že „domorodá“ jedenástka amatérov mala na prácu necelé tri týždne. Rovnako zosúladený je aj pohyb na javisku, jednoduchá a pritom účinná choreografia preskupujúcich sa performerov akcentuje pocit, že nie je podstatné, čo kto hovorí, ale ako sa hovorí. Striedanie tónin, intenzity hlasu, práca s dychom, pauzami či prízvukmi, to všetko kooperuje pri vytváraní perfektne fungujúceho mechanizmu, akéhosi stroja na reč. Suita č. 1 ABC je oslavou samotného faktu reči, neobsahuje príbeh, vzťahy, postavy ani javiskovú akciu, je skutočne skôr koncertom než divadlom.

Očiste – nie?

Otváracia inscenácia tohto ročníka festivalu Divadelná Nitra, síce napohľad neveľmi zapadala do jeho špecifickej koncepcie s ťažiskom v projekte Paralelné životy, na druhej strane sa jej však svojimi vnútornými presahmi priblížila, a nielen dokumentárnym charakterom autentického východiskového materiálu. Nezobrala si na mušku žiadnu z tajných služieb východného bloku, aby prostredníctvom divadelného spracovania archívov poukázala na citlivé a sporné miesta našej minulosti, nejatrila rany otváraním zabudnutých pandoriných skriniek bývalého režimu. Len kdesi v treťom pláne ukázala, že slovo je všemocný nástroj, ktorý je možné použiť na manipuláciu, šírenie propagandy, ale aj na vyjadrenie protestu, na vyslovenie pravdy i lži. Hoci nešlo o primárny zámer tvorcov, aj možnosť takéhoto výkladu je pridanou hodnotou tohto humorného, no vlastne nedivadelného a formalistického kusu. Netreba však ísť až tak ďaleko. Veď ani na koncert Beethovenových symfónií sa nechodí po politické odkazy. Stačí sa započúvať. Či v divadle je to málo?

No items found

Martina Mašlárová

Absolvovala tri stupne štúdia na Katedre divadelných štúdií, kde teraz pôsobí ako pedagogička. Na Divadelnej fakulte tiež zastáva funkciu prodekanky pre štúdium. V minulosti dosť dlho pôsobila ako redaktorka, kratšie ako šéfredaktorka časopisu kød – konkrétne o divadle. Napísala všeličo všelikam, okrem kød-u a „do mlokov“ aj do Monitoringu divadiel, Javiska, Loutkářa, SAD-u, SME Národné a i. Chvíľu bola dramaturgičkou v Divadle Andreja Bagara v Nitre, teraz je teatrologičkou a dramaturgičkou na voľnej nohe, spolupracuje najmä s režisérom Matúšom Bachyncom. Má na konte aj pár odborných štúdií, 1/3 publikácie o ochotníckom divadle a jeden preklad knihy Ako písať o divadle, ktorú vydala spolu s Mlokmi. „Ako písať o divadle“ je jej výskumná téma, okrem toho sa zaoberá queer divadlom, má rada zahraničné festivaly a vo všeobecnosti rada cestuje. Jej snom je byť polyglotka a naštíviť Polynéziu.