Lulu chcela len trochu lásky

Je ťažké milovať len tak nezištne, veď láska, alebo skôr predstava o nej, je možno sebaklam. Inscenácia Lulu divadla Aréna sa zaoberá podobnou myšlienkou. Pre jej režiséra Martina Čičváka sa stala kľúčovou výtvarná zložka. Javisku dominuje nadrozmerný kotúč papiera, ktorý umožňuje pochopiť zložité milostné vzťahy samopašnej Lulu. Objavujú sa na ňom totiž rôzne skice, ktoré naznačujú duševný stav hrdinky v jednotlivých fázach jej partnerstiev/románikov. Jedným z mužov, ktorý zvodkyni podľahol, je aj maliar Schwarz (Juraj Loj). Femme fatale, (Sára Venclovská) je preňho sprvoti iba výtvarným objektom, no postupne sa ňou stáva posadnutý. Jej zvodné ženské telo sa mu nedarí zachytiť, pretože Lulu neustále strieda pózy, a tak je výsledná maľba akýmsi zhlukom tvarov v pohybe. Podobne nestály je aj charakter hrdinky. Tá sa totiž permanentne prispôsobuje predstavám svojich partnerov a takmer vždy zdanlivo prijíma submisívnu ženskú pozíciu.

Nahota herečky, ktorá je ďalším výrazným scénickým komponentom, vytvára kontrast s tajomnou minulosťou a vnútorným rozpoložením ústrednej hrdinky. Lulu má zjavnú prax v sexuálnych hrách, ale žiadnu skúsenosť s láskou. Pri návšteve jej potenciálneho otca Schigolcha (Štefan Kožka) sa na stene z papiera objavujú  hrôzostrašné kresby klauna s lebkou na podnose. Pohlavné zneužívanie, ktorého sa jej „otec“ dopustil, urobilo z podmanivej mladej tanečnice zrelú ženu. Odvtedy bola výmenným tovarom podnikateľa Schöninga (Sáva Popovič). Ten ju v detstve zachránil pred životom na ulici a postupne jej nachádzal nejedného ženícha. Lulu teda „putovala“ od jedného muža k druhému, nevynímajúc Schöninga a taktiež aj jeho syna Alwu (Roman Poláčik).

Vyše sto rokov staré hry Franka Wedekinda (Duch zeme a Pandorina skrinka), ktoré sa spájajú v predlohe Lulu, doplnili tvorcovia inscenácie odkazmi na súčasnosť. Na zvyškoch dotrhaného papiera sa objavuje projekcia, zobrazujúca priam bulvárne fotografie zachytávajúce samovraždu maliara Schwarza, ktorý odhalil pomer medzi Lulu a Schöningom. Sú to práve podobne zhubné vzťahy, pod vplyvom ktorých sa Lulu mení z koketného „dievčaťa pre všetko“ na ženu identifikovanú so svetom ovládaným mužským „chtíčom“. Venclovská prejavila hereckú univerzálnosť. V postave strieda štylizáciu, civilnosť a miestami aj grotesknosť. Jej Lulu je výstavný kus, opica v klietke. Napokon ju skutočne vidíme v mrežami ohradenom kvádri masturbovať nad fyzickým utrpením jedného z jej milencov. Počas tohto aktu akoby symbolicky vrátila úder všetkým mužom, ktorí ju vnímali iba ako objekt vášne a bolesť, ktorú jej spôsobili, premenila na vlastnú (a zámerne nie ich) rozkoš.

Kolobeh vášnivých mileneckých afér pretrhne až Jack Rozparovač (Martin Hronský). Dvojica sa k sebe približuje v pomalom tempe (záver trochu pripomína filmové romance minulého storočia), až kým Jack vytiahne nôž a bodne. Lulu na chvíľu precitne, z posledných síl sa chytá akéhosi lanka visiaceho v klietke, ktorá sa razom mení na pascu. Z osídiel sa napokon nevymanila, práve naopak, záver je sebadeštrukčný.

Témy: 

Bibliografický záznam: Zuborová, Eli. Lulu chcela len trochu lásky. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2016. [cit. 15.11.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://www.mloki.sk/node/637.