MLOKi

Hráme, že nehráme alebo angažovanie naoko

Druhé hosťovanie českého režiséra Jiřího Havelku v Činohre SND nieslo so sebou nemalé očakávania. Po Elitách by to mohol byť ďalší titul, ktorý dokáže otvoriť diskusiu o tom, ako sme sa vyrovnali so spoločenským prelomom pred tridsiatimi rokmi a kam sme sa za ten čas dokázali posunúť. Ako to ale dopadlo?

Úvodná situácia – herecká skúška – je vďačnou látkou na drobné humorné vsuvky. Nazeráme akoby do zákulisia, je to pomyselný pohľad dovnútra divadelného procesu, čo je isto divácky príťažlivé. Do toho sa nám vplietajú repliky z Ibsenovho Nepriateľa ľudu. Zvrat spôsobí telefonát o smrti študenta Šmída v Prahe. Jednotlivé postavy sa tak vyjadrujú za štrajk alebo proti nemu, prípadne alibisticky nechávajú všetko na vedenie. Už toto prebehne dosť tézovito.

Problém je však inde a je značne vypuklý: fingovaná interaktivita nefunguje. Prevláda výrazný dojem akejsi strojenosti, umelosti. Ľudia sa nechajú vtiahnuť do hry, keď pri vypnutí javiskových svetiel na vyzvanie hercov rozosvietia svoje mobilné telefóny. Táto ilúzia je však naozaj len niekoľkosekundová, kým sa svetlá znova zapnú, a ostatné zásahy už sú úplne priznané – všetky hlasy z obecenstva sú herecké vstupy.

Ak je niečo, v čom sa prepojila ponovembrová minulosť a dnešok, je to naša neprajná nátura – ľudia už vtedy (napríklad v listoch) nadávali hercom do darmožráčov, feťákov, ožranov a komediantov. Dnes podobné výroky vyťahujú hejteri v internetových diskusiách najmä na adresu hercov, ktorí sa nerozpakujú vyjadriť svoj angažovaný občiansky postoj.

Čo je ale na najnovšej inscenácii SND Dnes večer nehráme vlastne odvážne – umelecky či spoločensky? Uvedomujem si, že sa pohybujeme v emblémovej štátnej inštitúcii, ale treba otvorene povedať, že v tomto prípade sa pohybujeme aj pomerne nespontánne, kráčame po opatrne vymedzených líniách „akože“ protestu tak, aby sme pritom nevybočili z komfortnej zóny. Keby sme snáď chceli vidieť aj nejakú vlastnú iniciatívu hercov alebo aspoň drobný komentár k súčasnej spoločenskej situácii – nedočkáme sa. Ostáva len pri osamotenom výroku: Som slobodný človek! Aj ten paradoxne vyriekne niektorá z hereckých postáv ešte v obraze zasadenom do roku ´89 – pred začiatkom revolúcie.

Za problematickú považujem aj kabaretnú časť: uvádzačky odhaľujú, že sú v skutočnosti študentky herectva. Predvedú nám síce efektnú choreografiu ako z klipu, ale keď chcú nastoliť diskusiu, povedia len previnilo niečo v zmysle: „Máme len dvadsať rokov“ – a myknú bezradne plecami. A koľko rokov má Greta Thunberg? Nie je aj ona z Generácie Z? Jan Palach? V roku ´69 mal presných dvadsať!

Inscenácia je poznačená najmä tým, že je pomerne nesúrodá. Herci sa striedajú so svojimi monológmi, úryvkami z rôznych známych divadelných hier. Zaznie aj historka o tom, ako herca Martina Gregora pred divadlom zatklo gestapo. Vypočujeme si „nadávky publiku“, no z bulletinu sa dozvedám, že sú to slová protiputinovského aktivistu. O chvíľu nato sa s nami lúči Milada Horáková. Trošku toto, trošku tamto, ale na konci dňa nevieme, o čom to chcelo vypovedať. Napriek úprimnej snahe neodčítame, kam tým všetkým režisér smeruje. Aký postoj nám chce tlmočiť?

Výsledný divadelný tvar však trpí okrem dramaturgickej aj značnou umeleckou necelistvosťou. Je to inscenácia-pokus, inscenácia na margo spoločensko-politických tém, inscenácia-spomienka. Je to len konštatácia stavu, s reminiscenciou na 30 rokov starú udalosť. Nič neproblematizuje. Prezidentka Zuzana Čaputová odporúča tento titul na svojom instagrame. Všetci sa zasmejeme, ako Milka Vášáryová adresuje urážlivé slová sama sebe. Dojmeme sa nad smutným osudom Martina Gregora, zaslzíme si na Krylovi a spokojne odídeme domov. Nikto si už ani nespomenie, že pred necelými dvomi mesiacmi sa odohrávala dráma aj vnútri súboru Činohry SND – a neskončila happyendom.

No items found

Zuzana Andrejco Ferusová

Absolventka slovakistiky a estetiky na UK a neskôr aj divadelných štúdií na VŠMU. Pracuje ako knižná editorka a jazyková redaktorka. Najradšej spolupracuje s malými vydavateľstvami (BRAK, Monokel books) a na angažovaných projektoch (ASPEKT, Post Bellum). Je spoluzakladateľkou platformy MLOKi a príležitostne píše o divadle aj inde. V umení aj divadle obdivuje predovšetkým ženskú kreativitu a odvahu hľadania.