Diamant primálo vybrúsený

Nemusíte byť znalcom muzikálov, aby ste ľahko identifikovali melódie piesní Don't Cry For Me Argentina, Memory alebo The Music of the Night. Síce tri rôzne diela, ale iba jeden skladateľ – Andrew Lloyd Webber. Floskulou povedané: najväčší muzikálový mág všetkých dôb. Jeho Sunset Boulevard napísaný podľa slávnej filmovej predlohy z polovice minulého storočia, však u nás pozná málokto. Je to síce muzikálový skvost, ktorý samotný autor považuje za svoje najlepšie dielo, ale v našich končinách je takmer neznámy. Trpko-tragický príbeh o starnúcej hviezde nemých filmov, Norme Desmond, po ktorej tvorcovia modernej kinematografie ani nešteknú, uviedlo začiatkom tohto roku (dvadsaťdva rokov po svetovej premiére) ostravské Národní divadlo moravskoslezské v česko-slovenskej premiére. Čin rovnako záslužný, ako odvážny.

Silná stránka réžie Gabriely Petrákovej spočíva najmä v konzistentnom prepojení intímneho dramatického pnutia a muzikálovej spektakulárnosti, ktorú dielo ponúka. Menej úspešne sa jej darí vo vedení hereckých motivácií a aranžovaní scén. Napríklad strieborné lamety (možná asociácia na strieborné plátno), ktoré niekoľkokrát nahradili oponu, často násilne vyrušovali výstupy (citeľné to bolo napríklad pri piesni Pouhý mžik). Nejasne ukončené ostalo aj finále muzikálu, v ktorom Normino šialenstvo dosiahne vrchol. Hlavná predstaviteľka dospieva záverečnú pieseň, impulzívnym gestom korunuje rolu a ostáva v pološere. Neprichádza tma, ktorá by definitívne uzavrela tragédiu. Možno maličkosť, ale pre poetiku fatálnosti tohto diela nevyhnutnosť.

Lloyd Webberov Sunset Boulevard nezaujal v muzikálovom kontexte len hudbou, ale najmä bohatou výpravou originálnej produkcie. Až naturalisticky stvárnená opulentná domácnosť hlavnej postavy, obrovské filmové ateliéry či skutočné auto, to všetko dokázalo vyvolať presvedčivú ilúziu. V ostravských podmienkach (tobôž ešte v našich!) to samozrejme z finančných dôvodov možné nie je, preto výprava Ondřeja Zicha pôsobí chudobnejšie. Aj keď nestráca na konkrétnosti prostredí, monumentalitu integrálne prepojenú s privátnym aspektom príznačnú pre tento muzikál z nej vycítime len ťažko. Nehovoriac, že paraván s namaľovaným autom a blikajúcimi svetlometmi vyzerá skôr komicky. Scénografia navyše občas pôsobí zmätočne. Dobrým príkladom je výstup silvestrovskej noci. Kým v originálnej verzii dokázali vďaka náročnému technickému vybaveniu v tejto scéne vytvoriť dve paralelné hracie plochy (Normin salón/Artieho apartmán) v Ostrave sa druhý z priestorov imituje prisunutím paravánov s obrazom nočnej panorámy mesta. Súčasne sa tu použijú aj kusy Norminho luxusného nábytku z predošlých výstupov. Ak ešte k tomu Norma na vrchu schodiska prežíva ťažký otras z Joeovho odchodu, tak z toho vzniká chaos. Nie je totiž jasné či sa scéna odohráva v Artieho byte, na prízemí jej vily alebo sledujeme dve absolútne odlišné prostredia.

Dopredu sa priznám, že moja návšteva českého Sliezska bola motivovaná predovšetkým účinkovaním Kataríny Hasprovej v titulnej role. Lloyd Webberov muzikál totiž nie je len o dokonalom speve, ale vyžaduje si aj vierohodné herecké stvárnenie. To je pre Hasprovú výzva akú ešte nedostala. Síce pre postavu pôsobí mlado a stále príťažlivo, ale vďaka tomu je príbeh zabudnutej umelkyne v produktívnom veku ešte tragickejší (mimochodom jej svetové kolegyne Patti LuPone či Glenn Close neboli v čase naštudovania postavy výrazne staršie). Pri vstupe na javisko vyznieva ako antická skulptúra – povýšenecký postoj, teatrálne gestá, prísny pohľad, prirodzený esprit tajomna. To je len úvodný akord. Podobne ako každej jednej predstaviteľke Normy (tej filmovej či divadelných) aj jej je vlastný pátos, expresívnosť, ostrý strih (pritom herečka v spolupráci s režisérkou nekopírujú minulé verzie, ale tvoria osobitnú). Hasprovej Norma stále hrá, pretože už prestala rozlišovať medzi životnou realitou a filmovou fikciou. Zároveň v jej stvárnení nie je len neustále prepiatou a na maniere bohatou divou. Herečka sa na ňu dokáže pozrieť aj s vecným pohľadom (jej Norma si dobre uvedomuje civilnú aj profesionálnu opustenosť). No aj to len na „pouhý mžik“ ako to aj zaznieva v preklade jedného z jej kľúčových sól. Hasprová exceluje nielen po hereckej, ale i po speváckej stránke. Jej emocionálne sýty hlas a po myšlienke textu interpretované songy patria medzi najsilnejšie aspekty inscenácie. Škoda, že v dominantnej činohernej scéne telefonátu mladej Betty jej režisérkina ruka nepomohla viac, aby činoherne jasnejšie dohrala bodku za dovŕšením prenikajúcej nepríčetnosti.

Z kvarteta titulných postáv zaujme Jiří Hájek v úlohe komorníka Maxa, ktorý síce spieva dokonale, ale pod maskou dôstojného a nenápadného ochrancu už vyhasnutej hviezdy len ťažko tají svoj energický a stále mladícky naturel. Denisa Židková ako Betty v neprirodzenej hnedej parochni príliš splýva s davom komparzistov, z ktorého sa nedokáže vymaniť ani kostýmom, ani hereckou individuálnosťou. Norma sa v dialógoch a duetách stretáva najmä s mladým scenáristom Joeom Gillisom. Tomáš Savka však pri temperamentnej Hasprovej po celý čas pôsobí príliš pasívne a chladne. V mnohých  momentoch vyznieva jeho výkon rovnako nevýrazne a nezainteresovane ako jeho ťažisková replika „Můj bože!“, ktorú vysloví pri zistení, že filmové štúdio nemá záujem o Normine herectvo, ale auto. V nedostatočnom akcente myšlienky však možno nájsť výčitky aj pri Norminej východiskovej vete – Ja jsem velkolepá. Jen filmy jsou dnes nicotné. Druhá časť vety sa stratí v Hasprovej afekte, a možno by bolo lepšie ostať pri doslovnom preklade – I ̍am big. It's the pictures that got small.

Ostravské naštudovanie v každom prípade patrí medzi kvalitné diela súčasnej česko-slovenskej muzikálovej scény. Ak vás pri ňom nebudú fascinovať herecké a spevácke výkony alebo samotný príbeh, hudba vás jednoznačne zasiahne. Nielen kvôli Lloyd Webberovi, ale aj živému orchestru, čo je napríklad pre dnešné slovenské muzikálové inscenácie unikum. A zrejme aj pre ďalšie roky len chiméra. 

Bibliografický záznam: Mišovic, Karol. Diamant primálo vybrúsený. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2015. [cit. 24.5.2019]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://www.mloki.sk/node/457.