Byť „iným“ voľakedy a dnes

Aké je to byť gayom v súčasnosti a aké to bolo pred vyše sto rokmi? Ako sa zmenila spoločnosť a jej postoj k tejto otázke? To tematizuje nová inscenácia v brnenskom HaDivadle.

Marián Amsler sa ako hosť vrátil do divadla, v ktorom bol niekoľko rokov umelecký šéf a podarilo sa mu z neho vyprofilovať jednu z najprogresívnejších moravských, ak nie aj českých divadelných scén. Svojmu nástupcovi Ivanovi Burajovi zanechal kvalitný súbor a divákov pripravených na viac ako len „klasickú“ činohru. Nebál sa otvárať tabuizované témy, nespoliehal sa len na uvádzanie časom preverených drám a aplikovať v českom kontexte ešte nezaužívanú režijnú optiku. I teraz prišiel do Brna s niečím, čo stále vzbudzuje kontroverzie – gay drámou, vo vlastnom autorstve, réžii i výprave. Teda s niečím, čo ešte v českom divadelnom kontexte (a už vôbec nie v našom) nezapustilo pevnú tradíciu.

V minulej divadelnej sezóne v pražskom Divadle Letí uviedol queer drámu Small Town Boy od Falka Richtera. Lenže Amslerova hra s jednoduchým názvom ON je oproti nemeckému textu konkrétnejšia. Nenaráža na fragmentárnosť výpovede, ale zreteľne formuluje svoje stanovisko. Autor v nej prináša dva separátne príbehy, ktoré sa prepoja až celkom v závere. Prvú časť situoval do súčasnosti a druhá polovica sa odohráva na prelome 19. a 20. storočia. Prvý príbeh plný nadhľadu dokonca akoby pracoval s motívmi Čakania na Godota. Všetky postavy totiž hľadajú nezvestného Tomáša, jeho matka, brat, expriateľ, priateľ cez internet a náhodná okoloidúca sa snažia vypátrať, kde je. Pomedzi to sa z dialógov dozvedáme mnoho informácií nielen o hľadanom, ale aj o postojoch ostatných postáv. No všetko s jemnou hyperbolou, v ktorej však autor a režisér v jednej osobe ustrážil tragikomický balans. Ešte pred rozriešením mierne detektívneho príbehu sa javisko mení na historickú českú chalupu. V tomto prostredí však nie je homosexualita braná ako niečo prirodzené a rešpektované. Akým smerom sa dej na českej puritánskej dedine odvíja, asi nemusím rozpisovať. Amsler tak jednoduchou príbehovou i divadelnou štruktúrou vyjadril zmeny, ktoré nastali vo vnímaní homosexuality v priereze posledných sto rokov.

I keď text určité (príbehové i charakterové) línie iba naznačuje a bližšie nerozvádza, nie je to jeho slabinou. Ukazuje nám len exkurz do hraničnej situácie, akoby výrez dobovej reality. No Amsler nemoralizuje, nepoúča, ani sa nesnaží deklarovať jasnú, všeobecne platnú odpoveď. Ukazuje stav. A to je veľkou výhodou inscenácie, ktorá sa vďaka tomu neutápa v zbytočných mentorských a ilustratívnych gestách. Naopak, dominuje jej štýlová čistota, nenásilné režijné i herecké vyjadrovacie prostriedky a zrozumiteľné zobrazenie danej problematiky.

Amsler sa tak opäť prejavil ako režisér, ktorému vyhovuje komorné javisko. Jeho posledné inscenácie v Slovenskom národnom divadle (Jane Eyrová, Fanny a Alexander) síce zaujali svojou javiskovou monumentálnosťou, ale v ich opulentnosti sa stratil herecký detail. Naopak, v štúdiovom priestore sa Amsler dlhodobo prezentuje ako režisér, ktorý dokáže precízne formovať a následne viesť herecký výraz. Podobne i inscenáciu ON postavil na snahe o autentické herecké pretlmočenie. Predstavitelia vychádzajú z psychologickej motivácie, tá je však sprostredkovaná charakterizačnou skratkou. Kým v prvej časti výkony vystihuje istý nadhľad nad postavami, tak v druhej polovici sú ich prejavy potrebne rázovité až rurálne. Ak je teda Simona Peková v prvej časti neustále alkoholom omámená a neznesiteľnou samotou frustrovaná Matka, vďaka ktorej najviac vyniká komediálne ladenie situácií, tak v druhej časti príbehu je to autoritatívna sedliačka vystrihnutá z „českého vesnického dramatu“. Podobne i Jiří Miroslav Valůšek, Zbyšek Humpolec a Milada Vyhnálková kreujú svoje postavy na civilnej stupnici, kde dokážu dať i statickej mizanscéne pohotový impulz a držať jasnú hranicu výrazu medzi danými postavami, ktoré delí takmer jedno storočie. K tomu dostal najväčší priestor nový člen súboru Jiří Svoboda. V prvom príbehu stvárňuje expriateľa hľadaného Tomáša. Jeho prejav a priori pripomína zaužívanú šablónu gaya zo súčasnosti – oblečením, ale i afektovaným gestom, slovníkom i prchkosťou. O to prekvapivejšie pôsobí jeho zmena v bežného sedliaka, ktorého začínajú trápiť „nemorálne“ myšlienky. Svojím výrazom však prirodzene evokuje heterosexuálnu orientáciu, ktorej sa dá ľahko uveriť. Svoboda tak dokázal koncentrovanými prostriedkami vytvoriť dva rozdielne a pritom v mnohom spoločné charaktery.

Nová Amslerova inscenácia neatakuje ani neprovokuje, ale citlivo zobrazuje dva intímne príbehy, ktoré môžu byť blízke nielen príslušníkom LGBTI menšiny, ale aj náhodnému divákovi. Jej sila totiž spočíva v autentickosti javiskového tvaru i jeho výpovede.

Bibliografický záznam: Mišovic, Karol. Byť „iným“ voľakedy a dnes. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2016. [cit. 18.9.2019]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://www.mloki.sk/node/564.