„Deň po“ v divadle?

Pri slovnom spojení deň po“ sa každému z nás vybavia rozličné asociácie – deň po štátniciach, deň po prečítaní Pána prsteňov, deň po opici... Len málokto však tuší, že deň po“ môže nastať v priestoroch divadla, s neznámymi ľuďmi, ale jasnými inštrukciami. Zrazu táto fráza nadobúda nový kontext, a preto je mimoriadne zaujímavé odhrnúť pomyselnú oponu a nastaviť zrak, telo a vôbec celé psychofyzično“ dvadsaťštyrihodinovému dobrodružstvu.

Experimentálne okienko

The 24 Hour Plays je medzinárodný projekt, ktorý vznikol na scéne amerického Off Off Broadwaya ako jeden z mnohých konceptov experimentálneho divadla. Inštrukcie sú jednoduché. Za 24 hodín musia skupiny divadelníkov vytvoriť inscenácie zodpovedajúce spoločnej téme, zadanej organizátormi. Ďalšie dôležité pravidlo spočíva v tom, že nikto nesmie opustiť priestor. Pri troške predstavivosti by to mohlo pripomínať alternatívnu verziu Bukovčanovej drámy Kým kohút nezaspieva. Na rozdiel od Bukovčanovho textu však skupiny divadelníkov nečakajú na verdikt, ale na záchranu múz. Ideálne by bolo, keby tie múzy pricestovali vlakom/lietadlom/bicyklom do bratislavského Divadlo Ticho a spol. 22. júna 2018, v čase od 19.00 SEČ a neodišli minimálne do rovnakej hodiny budúceho dňa.

Následky meškajúceho vlaku z Košíc

Diváci a účinkujúci sa najskôr oboznámili s pravidlami projektu, režisérmi, hercami, rekvizitami a názvom témy – Deň po“. Na 24 hodín sa nechali dobrovoľne zavrieť do divadelných priestorov študenti herectva z VŠMU v Bratislave, JAMU z Brna, Akadémie umení v Banskej Bystrici a bratislavského Cirkevného konzervatória. Z tvorcov to boli režisérka Renáta Jurčová a študenti réžie VŠMU – Matej Feldbauer a Pavol Viecha. Na otvorení chýbal tretí, Maximilián Sobek, ktorý sa zastavil v časopriestore na trati Košice – Bratislava. Práve meškajúci vlak sa stal Sobekovým úhlavným nepriateľom, keďže na otvorenie projektu neprišiel vo vopred stanovenom čase, a preto si nemohol vybrať skupinu hercov a ani rekvizity.

Dvojica Hamlet – Kaktus

Renáta Jurčová so svojou skupinou uchopila zadanú tému ako Deň po rozchode. Hoci názov pôsobí príliš prvoplánovo, skupina tejto režisérky zaujímavým spôsobom použila rekvizitu - kaktus: Keď herec Dávid Selecký, ktorý stvárňoval postavu muža, dostal kopačky, tak v strede svetelného kruhu vytiahol kaktus, ktorý dostal spolu s tým rozchodom. Zhováral sa s ním, stal sa jeho spoločníkom,“ hovorí Renáta Jurčová a odkrýva tak zákulisie tvorby. Kaktus sa prostredníctvom tai-či pohybov vznášal nad hercovým telom, až napokon skončil pri jeho chodidlách. Dávidovo pohybujúce sa telo vytváralo rôzne polohy a poukazovalo na problematiku rozhodovania jednotlivca. Napokon herec s kaktusom v ruke vytvoril typický Hamletov postoj.

Oceňujem využitie rekvizity kaktusu na vyjadrenie hercovho alter ega, no nie som si celkom istá, či diváci dešifrovali odkaz vzťahujúci sa na Hamleta. O využití postavy zo Shakespearovej drámy by sme mohli viesť dlhé diskusie. Hoci patrí Hamlet k najznámejším dramatickým postavám, predpokladám, že intelektuálnu scénku s kaktusom odčítali predovšetkým tí, ktorí v rukách nielen držali, ale aj čítali túto slávnu tragédiu. Hamlet pravdepodobne nikdy nepôjde na zaslúžený odpočinok, no na druhej strane získava jeho postava iný rozmer, keď sa objaví na scéne v prítomnosti pichľavej rastliny. Môžeme to interpretovať ako metaforu pichľavej reality, ktorej sme súčasťou. Spojením kaktusu, Hamleta a rozchodu sa tiež dostávame k otázke: Byť, alebo nebyť vo vzťahu? Kaktus poukazuje na vzťahové peripetie a zároveň vystríha pred pichliačmi, ktoré môžu nadobúdať reálne kontúry.

Psychologický tréning s pridanou hodnotou

Divadelné skupiny na čele s režisérmi neboli 24 hodín zatvorené v tej istej miestnosti. Každú hodinu sa museli presunúť do iných priestorov, čo do veľkej miery vplývalo na ich proces tvorby. Hladina stresu sa musela zvýšiť o nemalé percento pri zistení, že v deň premiéry nastalo striedanie už po tridsiatich minútach. Minimálne množstvo rekvizít, zadaná téma a limitovaný čas sú stresujúce faktory, ktoré môžu byť dvojsečnou zbraňou. Na jednej strane tvorcov provokujú k netradičnému uvažovaniu, ktoré sa pozitívne odzrkadlí vo výslednom tvare. Ak sú však celý deň zatvorení v jednom priestore a nepoznajú sa medzi sebou, no musia participovať na spoločnom diele, môže dôjsť ku konfrontácii a mnohým kompromisom. Od schopnosti participácie sa priamoúmerne odvíjala aj kvalita výsledného tvaru. Očakávať katarziu v takomto type projektu by bolo asi príliš naivné – skôr by som uvažovala nad mierou kreativity. Projekt môže fungovať ako psychologické cvičenie, ktoré vo veľkej miere ovplyvňuje zmýšľanie divadelníkov o konkrétnej téme a využívaní nových postupov v ich zaužívanej tvorbe.

Bibliografický záznam: Košťálová, Miroslava. „Deň po“ v divadle?. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2018. [cit. 15.11.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://www.mloki.sk/node/865.