MLOKi

Šlabikár bratstva a mužskej duše

Brániť sa pri Bratoch Jurgovcoch spomienke na inscenáciu Sedem dní do pohrebu, ktorú ocenenie Dosiek vynieslo na slovenský divadelný Olymp, nie je nutné. Rovnaký režisér (Ľubomír Vajdička), rovnaký scénograf (Jozef Ciller) a rovnaký autor dramatizácie (Peter Pavlac tentoraz aj v úlohe dramaturga) prinášajú opäť komorný, ale čistý a intenzívny divadelný zážitok.

Vajdička je známy ako neoblomný ctiteľ dramatických predlôh, ktorý dokáže s minimom zásahov vyťažiť z textu maximum účinku. Napriek tomu, že inscenuje už nejaký ten rôčik, jeho réžie nie sú mohylami pre vyronené slzy pamätníkov, práve naopak. Do často skostnatených pohľadov na slovenskú klasiku (aj neklasiku) prináša vždy závany moderného divadla. Nepochybne je to tak aj v prípade Bratov Jurgovcov málo známeho slovenského autora Ivana Horvátha. Modernou „šmrncnuté“ dielo z tridsiatych rokov minulého storočia sa s dneškom úspešne konfrontuje prostredníctvom inscenácie, ktorá je silno rozprávačská, ale nie urozprávaná. 

Skromný priestor štúdia SND sa môže nechať pohltiť poetickosťou mystických tónov klarinetu a snovými ženskými vokálmi a inscenácia samotná sa stane Vajdičkovým darom pre obe pohlavia. Mužské publikum sa môže s chuťou pustiť do „sebaobjavovania“ a ženská časť, v cene lístku do divadla, dostať príručku z hlbín mužskej duše. Hlbokú psychológiu na to veru netreba, stačia štyri prototypy – šablóny mužstva a všetko je hneď a zaraz jasné.

Hádanky junákov (ne)slovenských

Príbeh Jurgovcov je príbeh štvorlístka bratov, ktorým skríži život šestica osudových žien. Netreba sa však zľaknúť prvoplánovej romantiky. Divák je síce takmer stále v opojení jemných tónov klarinetu a tŕnistý príbeh životných osudov sa nezaobíde bez šialenstva lásky, stále tu však ide o chlapov.

Štyria bratia sú charaktery dočista rozdielne a musím podotknúť, že to nie sú ani bačovia, ani „šmrncovní“ šuhaji, a tak na pomery domácej literatúry tvoria skôr postavy menej príznačné. Jano je zasnívaný pustovník, ktorý lono prírody vymení jedine za lono ženy. Tomáš zas neurotický mladý maliar neschopný dokončiť vo svojom živote čokoľvek – či už ide o obrazy, alebo o lásku. Stelesnenú oddanosť (žene, pôde, bratovi) predstavuje Arné a posledný Peter predstavuje tvrdého a hrubého despotu, ktorý bez zábran vytláča z domu svoju manželku a uprednostňuje pred ňou vlastnú slúžku.

Napriek tomu, že jednotlivým bratom je venovaná vždy samostatná časť príbehu, ostáva v každom kus nerozlusknuteľnej hádanky. Žiadny z bratov totiž nerozpráva svoj príbeh sám. Skôr tvorí jadro „mini-príbehu“, ktorý odhaľujú ostatní bratia – tlmočníci jeho myšlienok. Rodina sa však v žiadnom prípade nesnaží o vzájomné spytovanie svedomia. Súrodenci si myšlienky adresujú bez snahy o hlboké dumanie nad príčinami, skôr komentujú akoby lamentovali. Prečo je Ján taký čudák, Tomáš nedokáže nájsť pokoj a Peter nemá v sebe ani kúsok ľútosti? Odpoveď nám tvorcovia zámerne taja. Nie je to dôležité, ide najmä o fakt, že sú napriek obrovským rozdielom všetci muži – každý samostatne súčasťou jedného celku.

Je to o zvláštnych mužoch…

A muži – herci sú ťahúňmi inscenácie. Geišberg, Stanke, Roth aj Vajda sú odlišní a pritom úžasne bratskí a medzi postavami nachádzajú dôležitú rovnováhu. Geišberg síce občas popletie text, Roth je „iba“ štandardne dobrý a Vajda občas priveľmi melodramatický, ale spoločne fungujú ako výborne zladené sláčikové kvarteto, ktoré navyše fidliká v skvelom tempe. Dominika Zeleníková (ešte len poslucháčka VŠMU) sa dokáže naplno prejaviť aj na menšom priestore. Dostatočný priestor potom dostáva Eva Sakálová a v postave Eny vytvorí týranú ženu, ktorá sa nikdy Petrovi nevzoprie inak ako v skromných, zato výrazných gestách plných osobného vzdoru a nedostatočnej sily výraznejšie konať.

Osobitosť skrýva scénografia Jozefa Cillera. Cillerovsko-vajdičkovské priestorové zmeny nie sú žiadna novinka a tak ako vždy, ani v Jurgovcoch nie je nič „iba“ dekoráciou a všetko tu má svoj špecifický zmysel. Štyri móla, ktoré mieria k centrálnej plošine, nie sú len miestami odkiaľ prichádzajú bratia. Orientované na štyri svetové strany predstavujú zároveň často akcentované ročné obdobia, počas ktorých sa príbehy odohrávajú. A naozaj, štvorica bratov má k cyklu ročných období veľmi blízko. Nie len, že ich životy sú plné drobných či väčších búrok, ale napriek vzájomnej inakosti, sú stále súčasťou jedného spoločného sveta.  

Konkrétne príbehy by si však predsa zaslúžili viac svojráznosti. S výnimkou prvého, ktorý s humorným nadhľadom spracováva čudáctvo brata Jána, sú však všetky až príliš podobné. Škoda, že sa režisér Vajdička nepokúsil rozlíšiť bratov aj inak, ako povahou a herectvom. Vytratila by sa chvíľková monotónnosť a rozdielne črty ich životných ciest by do očí udierali ešte intenzívnejšie. Navyše, muži by sa v bratoch spoznávali omnoho ľahšie a nežnejšie pohlavie nemuselo toľko bádať, v ktorom z tých čudáckych bratov sa skrýva ten ich – jedinečne jedinečný.

Milo Juráni

(foto: Andrej Balco pre SND) 

No items found

Milo Juráni

Absolvoval Environmentalistiku na UK v Bratislave a Teóriu a kritiku divadelného umenia na DF VŠMU. Je zakladajúcim členom platformy MLOKi. Okrem kritickej reflexie súčasného divadla sa zaoberá výskumom toho, akým spôsobom environmentálna situácia vstupuje do myslenia o súčasnom divadle a performance. Do roku 2022 pracoval ako teatrológ v Divadelnom ústave Bratislava, dramaturgicky sa podieľal na výbere inscenácií pre festivaly Dotyky a spojenia, Nová dráma/New Drama a iné. V sezóne 2023/2024 nastúpil ako dramaturg do brnianskeho HaDivadla.