Ľúbezný obrázok zo starého sveta... A čo viac?

Ferko Urbánek sa medzi profesionálnymi divadelníkmi často označuje nepeknými adjektívami, ktoré ho odsudzujú ako autora vhodného len pre ochotníkov. Skutočne, Urbánkova tvorba (aj napriek tomu, že v niekoľkých dielach môžeme vystopovať aj dramatickejší nerv) bola vždy doménou skôr amatérskych divadelníkov. Zaradenie Kamenného chodníčka, veselohry so spevmi, do repertoáru Divadla Jána Palárika v Trnave je teda prekvapivé, odvážne a dnes už skutočne nekonvenčné. Tento dramaturgický výber okamžite vyvolal očakávania, ako si terajší profesionáli poradia s Urbánkovou romantizujúcou naivitou.

Ten, kto čakal radikálny prepis autorových slov a dejov, ostal určite sklamaný. Režisér Emil Spišák koloroval príbeh do veselých ľudových tónov, kde však nadstavba textu či protikladnejšie podtexty absentovali. Súčasné divadelné prostriedky a snaha o dnešný výklad témy ostali v úzadí. Spišák sa sústredil na ilustráciu príbehu, ktorý dnes bez ráznejšej autorskej úpravy pôsobí nadmieru naivne. Vidíme tak síce dobovo verné kroje, energické herecké výkony, aj tance so spevmi, ale v popredí je najmä prostý príbeh o dávnom spore dvoch rodín s  banálnym rozuzlením. A to všetko v priznanom insitnom obale. Tvorcovia si správne uvedomili, že Urbánkov text by nemohli hrať na štvrtú stenu. Vyznel by ešte triviálnejšie. Inscenácia však má svižné tempo (aj keď v scénach s čeľaďou niekedy zadrháva) a pobavia aj mnohé nápady, najmä ten s erotickým kinom Brezinského, kedy gazda Mišo šliape na bicykli a tým spúšťa dobové obrázky poodhalených exotických krások. Nápad vkusný, vtipný, vynaliezavý.

Na druhej strane herci v mnohých prípadoch presahujú mieru únosnosti na hranici medzi hraním a prehrávaním (najmä pri ženskej časti obsadenia). Zároveň tu, ako aj v celej inscenácii, chýba niečo viac než to, že herec sem-tam nadnesene prednesie text do publika. Prvoplánové riešenie interpretácie zamrzí najmä pri postave Verony (Daniela Švolíková), kde je od začiatku jasné, že núti zverenkyňu Evušu pred Brezovskými predstierať len divadlo. Nerobí to však z vôle uzmieriť dávny spor, ale len pre svoju chuť obohatiť sa. Aj pri kľúčovom rozhovore s Brezovským je v intonácii prehnane teatrálna. Nejde jej tak o skutočný ľudský cit a o ošetrenie rokmi stále nezahojenej jazvy. Výklad sa definitívne podčiarkne v záverečnom obraze svadby, kedy sa obe ženy k sebe naklonia a prefíkane pozrú do publika. Napriek tomu, že ide o náznak režijného výkladu, pôsobí to príliš zjednodušujúco.

Ak aj režisér obišiel motív Veroninej ľudskej ťažoby a sústredil sa na jej ženskú koristnícku vypočítavosť, predstaviteľka Daniela Švolíková tento jediný motív postavy predstavuje príliš jednorozmerne. Chýba jej väčší kolorit odtieňov, než len exponovaná intonácia. Naopak, u jej chovanice Evuše v podaní Silvie Holečkovej nie je od začiatku tak jasne čitateľný prospechársky cieľ. Herecky priznanú infantilnosť vie integrálnejšie včleniť do svojho prejavu. Menej strojene (aj keď to nie je vždy pravidlom) dokáže oscilovať medzi divadelnou naddimenzovanosťou, ľudovosťou a prirodzenosťou.

Z hereckého osadenstva zaujali najmä predstavitelia titulných mužských postáv – Jozef Bujdák ako Brezovský a Miroslav Beňuš ako jeho syn Adam. Obaja do tézovitých postavičiek vložili impulzívny prejav, živé pohrávanie sa s významom a frázovaním viet a neustále energické reakcie na vzniknuté situácie. Postavám dodali potrebný nadhľad, ktorý Urbánkov text potreboval.

Jedným z problémov inscenácie je aj to, že je príliš uhladená a chýba jej potrebný odstup (o možnostiach či skôr nemožnostiach účinnejšej interpretácie nehovoriac). Autorov príbeh aj dramatický štýl je totiž už dnes prežitý a takto ladený pohľad zbavený prvkov hyperboly a výraznejšej divadelnosti ešte viac poukazuje na tento fakt. Je záslužné, že dramaturgia trnavského divadla siahla po Urbánkovi, ktorého profesionálne divadlá (pravdepodobne cielene) obchádzajú. Ale inscenácia Kamenného chodníčka stále nedokázala, že na rozdiel od svojich mladších súčasníkov Tajovského, Hollého a VHV dokáže tento autor komunikovať aj s 21. storočím. Ktovie, kedy a či ešte vôbec dostane ďalšiu profesionálnu šancu?

Bibliografický záznam: Mišovic, Karol. Ľúbezný obrázok zo starého sveta... A čo viac?. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2014. [cit. 24.5.2019]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://www.mloki.sk/node/268.