CPH Stage no. 1: Niekoľko diváckych zhíknutí, spoločenských hier i ping pongu

Medzinárodný dánsky festival CPH Stage sa od svojho založenia v roku 2013 stal etablovanou prehliadkou toho najplodnejšieho z dánskeho divadla – od The Royal Danish Theatre po spolupráce s nezávislými zahraničnými zoskupeniami, od klasickej činohry cez komédiu po experimentálne miešaniny, imerzie a digitálne performancie. Dramaturgia tohto ročníka sa zamerala predovšetkým na hľadanie nových formátov a perspektívnych žánrových kombinácií, s cieľom vyvolať u diváka nevšedný či spektakulárny zážitok.

Balans žánrov, tiel a myšlienok

Priznávam, v prípade nového cirkusu bývam často skeptický. Mnohé súbory hľadajú originálne cesty a nepokúšajú sa oslniť desiatkami ledabolo odvážnych disciplín. Dych vyrážajúca akrobatická virtuozita však občas ostane tematicky povrchná a prechádza len od scény ku scéne, od skeču ku skeču. Jedno z najprestížnejších dánskych zoskupení DON GNU v Human in balance prináša kombináciu nového cirkusu, performancie, aj súčasného tanca a fyzickú zdatnosť performerov využíva v prospech celkovej dramaturgie. Dva mužsko-ženské páry začnú na rozkolísanej veľkej kruhovej doske skúmať človeka ako jednotlivca, ktorý svojím ne/konaním ovplyvňuje pohyb ostatných. Občas si síce pomôžu zjednodušeným valcom, inokedy maurským rituálnym tancom s orientálnym nádychom, no zväčša ide o dávku nebezpečne pôsobiacich čísel. V druhej časti dochádza tiež k levitácii dvoch anjelov, ktorí hľadajú svoje polovičky, nechýba videoprojekcia hviezd či gitarové inštrumentálne balady doplnené živým spevom. Cirkusové dielo začne i pokračuje ako funkčné spojenie tela a objektu, plné odvážnych prvkov, dávky nenúteného vtipu i diváckych zhíknutí. Po čase však začne balansovať medzi akrobaciou per se a dojímavým ľúbostným príbehom, ktorý pre nutnú synchronizáciu všetkých na scéne síce pôsobí technicky ladne, no zároveň emocionálne strojene. Záverečné dobiedzanie do divákov v podobe vytlieskania predvádzaných kúskov ma len viac ukotvilo v presvedčení, že sledujem skôr precíznu formu ako premyslený obsah.

Od beznádejného jednotlivca k nádeji v spoločnosť

V priestoroch Kodanskej mestskej haly by som skôr očakával uhladených kravaťákov, ktorí ma presviedčajú o dokonalom fungovaní magistrátu či prosperujúcom blahobyte metropoly a jej občanov. Namiesto toho sa však stávam svedkom hrozby budúcnosti a kritického stavu verejného života. Imerzná inštalácia Extended Falls to Humanity je treťou a finálnou časťou THE MEMBRANE PROJECT, ktorý sa sústredí na motivovanie jednotlivca k tvorbe komunít a politického (čítaj verejne prospešného) zápalu. Každý návštevník dostane slúchadlá, v ktorých počúva hlas sprievodcov s inštrukciami ale aj hlasy obyčajných ľudí a ich víziu lepšej komunity či spoločenského života. Môže sledovať projekcie, počúvať 3D zvukovú inštaláciu (reproduktory sú umiestnené okolo celého priestoru a reagujú na zmenu prostredia), čítať nekonečný rad definícií dokonalého mesta alebo si vyskúšať sériu participatívnych konverzačných hier s ostatnými návštevníkmi, ktoré sa odohrávajú za malými stolíkmi. Takto využitý genius loci dokáže zanechať dlhotrvajúci dojem a to aj napriek absencii akéhokoľvek fiktívneho príbehu. Len telá, chuť zdieľať svoje myšlienky a silný sociálny výskum (a v mojom prípade aj prekonanie ostychu diskutovať v angličtine).

No sex pre mladých?

Akokoľvek sa v domácom i medzinárodnom kontexte dostáva súčasný tanec do širšieho povedomia, stále je ťažké nájsť diela, ktoré sú určené primárne pre študentov a mladé publikum. Tretí najväčší dánsky tanečný súbor Black Box Dance Company tento strohý zoznam dopĺňa o No Sex – a world of gender. Už názov predznamenáva, že pôjde o jednu z najskloňovanejších tém súčasného tanca. Štyri individuality zblúdilo prichádzajú a odchádzajú do nemocnične bieleho prostredia. Po čase začnú na seba reagovať a vytvárať sériu možných medziľudských a medzigenderových stretnutí s cieľom poukázať na rodové stereotypy i nové možnosti rovnocenného a civilizovaného dialógu. Za iných okolností snáď aj tematicky prežutá žuvačka. Tvorcovia No Sex však účelovo pracujú s viacerými technikami a štýlmi, aby docielili onú požadovanú adresnosť, čím celé ich úsilie získava vzácnejší a podnetnejší význam. Úvodné kolektívne pohyby ako vytrhnuté z kámasútry striedajú ladne baletné kreácie i konkrétne pantomimické výjavy zo života. Vo fragmentoch, ktoré sú akoby stratené v priestore a čase, sa tanečníci občas unisono stretnú ako kolektívna spoločnosť, inokedy sa nepredvídateľne zindividualizujú. Dôraz na samotnú telesnosť a vizuálne perfekcionistickú súhru pestrofarebného svetla, tieňov a tiel vytvára pocit pokoja či rozvahy, no v prípade potreby zmeny atmosféry aj výbušnosť a hnev voči okolím neprijímanej inakosti. Striedanie agresie a humoru, abstraktných a jednoznačných momentov, pomáha v obsahovej orientácii. Lenže ustavične rozpohybované obrazy vďaka svojej technickej dokonalosti niekedy paradoxne pôsobia chladne a monotónne. Neustále prítomným konfliktom sú predsudky vonkajšieho sveta. Postavy na scéne sa cítia byť pod dohľadom sexuálnej majority a musia hrať hru všeobecne akceptovanej pózy a šablónovitosti. Z dramatického hľadiska dobre vystavané napätie sa síce nezaobišlo bez symbolického zbúrania štvrtej steny medzi tanečníkmi a divákmi (čo umelecké kvality mierne degradovalo), no takto sa metaforicky a pritom jasne vytvoril priestor pre verejnú debatu na danú tému s primárne mladým obecenstvom. Nasledujúci obraz módneho móla s množstvom parochní, prezliekania a karikovania preto považujem za nadbytočný dodatok.

Hranie (sa) v niekoľkých miestnostiach

Každý z nás si zrejme živí svoje vnútorné motýle" pre prípad, že sa mu podarí zhliadnuť vysnívané dielo či umelca. Niekto vyčkáva na koncert Spice girls, iným sa chvejú kolená pri vstupe do Globe Theatre. Odkedy som počul 4‘33“ od Johna Cagea (i jeho cover verzie), túžil som hltať nové poznatky o happeningoch, videoarte, performancii a konceptuálnom umení každý deň. Minulý rok sa mi podarilo vypočuť si na KioSKu stovku metronómov natiahnutých a spustených v rôznych tempách v legendárnej skladbe Poème symphonique pre sto metronómov (1962) od Györga Ligetiho, ktorou autor vyjadril svoje sympatie k vtedy provokatívnemu medzinárodnému hnutiu Fluxus. Aj ďalší americký umelec kórejského pôvodu Nam June Paik, považovaný za otca videoumenia a spoluzakladateľa Fluxusu, patrí do môjho zoznamu „1000 vecí, ktoré musím stihnúť pred smrťou“. A keď sa jeho Symphony for 20 Rooms (1961) dostalo do programu kodanského festivalu v réžii Lorea Lixenberga, motýle vo mne sa začali prebúdzať. Profesionálny nepriateľ tradičného používania televízorov sa celosvetovo preslávil najmä vďaka rozmanitým manipuláciám s video vysielaním a experimentovaním so zvukovými deformáciami. Aj v prípade Symphony for 20 Rooms išlo o posun od objektu ku konceptu, o interaktívnu symfóniu, ktorá zachytáva pravého ducha undergroundu. Návštevník sa môže voľne pohybovať medzi dvadsiatimi miestnosťami, z ktorých každá je autonómnou zmyslovou inštaláciou. Jedna je postavená na prírodných zvukoch (pustená sprcha a vedľa nej malý domček so živými sliepkami či plná vtáčia klietka), iná na voľnom plynutí textúr a informácií (dabing náhodných kusov textov, ktorý môže poslucháč dopĺňať podľa ľubovôle). Ak sa aj dostanete ku krásnemu čiernemu pianu, je skôr pravdepodobné, že si na jeho strunách zahráte ping pong, než populárnu pesničku. A keď už aj uvidíte celý orchester, zistíte, že každý z muzikantov improvizuje a dirigent po čase odovzdá svoju paličku ďalšiemu z nich (alebo aj okoloidúcemu divákovi), ktorý zväčša príde s ešte bláznivejšou kreáciou. Takéto prelomenie obvyklého statického vzťahu medzi skladateľom, interpretom a publikom sa dnes už môže javiť ako prekonané, no jeho milovník si vždy nájde svoje vlastné súvislosti a významy vo veľkorysom toku možností a hier. Tí ostatní si môžu v jednej z miestností zaspievať svoju národnú hymnu s profesionálnou opernou speváčkou alebo si ju aspoň zremixovať ako pravý postmoderný DJ.

Projekt medzinárodných mobilít redakcie MLOKi z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Molnár, Jakub. CPH Stage no. 1: Niekoľko diváckych zhíknutí, spoločenských hier i ping pongu. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2019. [cit. 13.11.2019]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://www.mloki.sk/node/983.