MLOKi
The Touch of the Open (foto: Natália Zajačiková)
The Touch of the Open (foto: Natália Zajačiková)

Kiosk 2019, deň prvý – Zápalné metafory vs. konkrétnosť

Po inom a novom divákovi Kiosk tentoraz apeluje na diváka zapáleného. S pozvánkou nevyhorieť sa pasuje v každej z anotácií bulletinu, divácky Fénix preto hrozí od prvého dňa. Stratu priestoru S2 čiastočne odráža umiestnenie performance The Touch of the Open na holú platformu pôvodnej sály pod Rondelom. Performance Jara Viňarského nás však od možnosti povstať z popola skôr vzďaľuje. Totemizovaná prítomnosť stálice festivalu sa v konečnom dôsledku bráni úvodnému pozvaniu k účasti. Napriek snahe vyhraniť sa voči akejkoľvek hierarchizácii, Viňarský samotné spoločenstvo predsa len organizuje, a to okolo svojho tela.

S alibi procesuálnosti The Touch of the Open kontrastuje konkrétnosť úvodného predstavenia festivalu, re-enactmentu Yuri Korca s názvom Habibi 2196 – 18. Na faktografickú konkrétnosť narážame aj v storytellingu Šesť príbehov o vzniku a zániku od Petra Gondu. Zodpovednosť, súčasnosť, zodpovednosť voči súčasnosti, výpovedná hodnota prevyšuje abstrakciu a svojou exaktnosťou ju znovu-vytvára.

Po performance Habibi sa na diskusii bavíme o možnostiach angažovaného divadla – na prvý deň Kiosku pomerne podozrivá iniciatíva vychádza z veľkej časti z popudu tvorcov. Tí na javisku rozprávajú konkrétny príbeh. Meditácia nad rozkľúčovateľným a nerozkľúčovaným ani sugestívnou obraznosťou nevypovedaného sa teda výnimočne nekoná. Je to prínosné. Skutočný príbeh dvoch iránskych chlapcov v strohej javiskovej forme a pohybovom minimalizme neapeluje na emócie prvoplánovo. „Tragično” a surovosť diania vychádza z reality predstaveného. Projekcia naratív raz umocňuje, inokedy s ním kontrastuje. Zvuky ako z grotesky a jej komiksové grafické riešenie sekundujú realite tela a odľahčujú atmosféru na scéne. Jasnosť správy tlmočí práve forma, ktorá príbeh sprístupňuje.

Od priznanej prítomnosti seba ako organizačného princípu performance tentokrát upustil aj Peter Gonda. Performance s kvalitou epiky a s estetikou ASMR sledujeme bezmála dve hodiny a darí sa nám to – bez vyhorenia. Pevne daný tvar sa organizuje okolo slova a textu, už samotná informačná bohatosť Šestich príbehov o vzniku a zániku dostatočne udržuje pozornosť. Úspech spočíva v rozumnom výbere schopných interpretiek, ktoré okrem huslí, čela a melodiky výborne ovládajú aj vlastný hlasový prejav. Transcendentálny trojhlas v žalme o celule nanajvýš uspokojí viaceré zmysly. Didaktický výklad od genesis ku apokalypse (nie v biblickom zmysle slova) smeruje k imerzívnosti. S pribúdajúcimi minútami je významová rovina textu viac a viac narušovaná zvukovými ruchmi, defekt v genetickom kóde signalizuje zle nastavený zosilňovač a my vibrujeme v rytme pokazeného zvuku. Popri exaktnosti vedeckých termínov a husľovom riffe miestami vykúka sociologická metafora o moci. Vedecko-popularizačnú príťažlivosť diela interpretky naďalej ozvláštňujú špecifikom vlastného prejavu, mikrofonicky zosilnené mľaskanie a sŕkanie – plošne účinný účinok ASMR spôsobuje, že na zániku sa zúčastňujeme takmer s pocitom zadosťučinenia.