Dotyky a spojenia no. 3.

V jednej z ankiet vo festivalovom denníku sa objavil názor, že existuje divadlo pre dospelých a pre deti, no nie pre tých, ktorí stoja niekde v strede. Osobne vnímam divadlo pre -násťročných ako jednu z najnáročnejších kategórií. Snaha tvorcov väčšinou stroskotá na prílišnej potrebe priblížiť sa ich jazyku a vtesnať do príbehu silné morálne poučenie. Vo veku, kedy sme práve citliví na akýkoľvek nátlak, sa toto úsilie stretáva s neprijatím alebo aj výsmechom.

Bratislavské divadlo Ludus sa v slovenskom kontexte najviac venuje práve tejto vekovej kategórii. Voľba kultového Tajného denníka Adriana Mola britskej autorky Sue Townsendovej poskytla tvorcom veľmi dobrý východzí materiál. Lenka Garajová dokázala v dramatizácii zachytiť sarkastický humor a najmä prirodzenosť Adrianovho jazyka. Inscenácia mapuje jeho každodenné problémy, ako akné či prvú lásku, ktoré v danom momente vníma ako apokalyptické. Rozchod a alkoholizmus rodičov popritom pôsobia iba ako mierna komplikácia. Herec David Hartl dokázal veľmi prirodzene zachytiť Adrianove trápenia a striedať polohy dospelého, vyrovnaného rozprávača a dospievajúceho chalana, ktorý si vo svete hľadá svoje miesto. Inscenačný tím na čele s režisérom Michaelom Vyskočánim sa nesnažil pubertálnych divákov poúčať či cenzurovať informácie, ktoré nemajú výchovný charakter (sex, alkohol a pod.). Takýmto priamym spôsobom komunikácie sa mu podarilo priblížiť cieľovej vekovej kategórii divákov a diváčok, vyvolať v nich pocity empatie k hlavnému hrdinovi a zároveň udržať dianie na scéne v sarkasticky humornej rovine.

Oveľa didaktickejší apel mala inscenácia Domov ( ... kde je ten tvoj?). Svetozár Sprušanský adaptoval poviedku Janne Tellerovej, pomocou ktorej sa mladým divákom a diváčkam snažil priblížiť tému migračnej krízy. V jeho prevrátenej optike sa zo Slovenska stala vojnová zóna, z ktorej treba utiecť do bezpečného Egypta. Tvorcovia podrobne popisujú cestu aj vnútorné dilemy, s ktorými sa človek na úteku musí pasovať. Odvolávajú sa naše reálie, vďaka ktorým je možné danú situáciu nielen pochopiť, ale sa s ňou tiež zžiť. Tomu napomáha aj scénické riešenie, ktoré umožňuje priamy kontakt s hercami. Trochu násilne však pôsobia zvolené pesničky, ktoré narúšajú inak prirodzený herecký prejav. Je otázne, nakoľko dokážu mladí diváci prijať výsledný tvar inscenácie a preto je jej dôležitou súčasťou aj záverečná diskusia so zástupkyňou migračného úradu a mužom, ktorý má so zobrazenými udalosťami priame skúsenosti. Vzniká tu tak najmä priestor pre konfrontáciu hoaxov s reálnymi informáciami.

Knižku Dievčatko Momo a ukradnutý čas Michaela Endeho pre žilinské Bábkové divadlo adaptovala a zrežírovala Júlia Rázusová. Príbeh Momo prepojila so životom hercov a herečiek, ktorí ho zvykli v divadle hrávať. Deti intenzívne vťahuje do diania a na základe situácií, ktoré samy môžu poznať, poukazuje na význam hodnôt, akými sú rodina či priateľstvo. Na scéne sa neustále zdôrazňuje nedostatok času a dôsledky, ktoré z toho plynú pre každodenný život a osobné vzťahy. Občasná doslovnosť však spôsobuje, že sa z príbehu vytráca istá rozprávková metaforickosť. Inscenácia pozostáva z množstva mikroscén, ktoré vytvárajú obraz rýchleho sveta, postaveného na hodnotách, akými sú peniaze a kariérny úspech. Rázusová vytvorila nápadité akcie, ktoré vystihujú podstatu danej situácie. Zvolila rôznorodé prístupy k animovaniu bábok či úžitkových objektov a tradičnejšie divadelné prostriedky striedala s modernejšími (napr. live cinema). Samotný príbeh krehkej Momo, ako spojenia medzi fantazijným príbehom a „reálnym“ divadelným prostredím, sa na scéne trochu stráca v záplave okolitého diania. Vo výsledku tak vzniká najmä vyobrazenie súčasného sveta a akési pripomenutie, prečo je potrebné sa na chvíľu zastaviť.

Program pre malých a mladých divákov/diváčky na Dotykoch poukázal na to, ako dokáže dobre zvolená predloha ovplyvniť celkový výsledok. Táto programová línia tiež zdôraznila, aké môže byť náročné nájsť jazyk, ktorý by bol pre danú vekovú skupinu dostatočne zrozumiteľný, ale zároveň nie prvoplánový. O to väčším potešením bolo, keď jednotlivé inscenácie pritom dokázali zaujať aj dospelú časť hľadiska.

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Pavlačková, Diana. Dotyky a spojenia no. 3.. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2019. [cit. 20.9.2019]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://www.mloki.sk/node/975.